„Ako to robíš, že každých pár mesiacov vydávaš von nejaké CD?“ pýtam sa Stroona pri prežívaní jedného z ďalších vrcholov môjho neskutočného zúfalstva, keď som už tretí rok nevedel vydať svoj vlastný album. „A kde máš problém?“ zacítim východniarsku iróniu, ale ani tá ma neodradí od toho, aby som mu podrobne opísal tie nekonečné peripetie, ktoré sú príčinou všetkých mojich depresií a frustrácií posledných rokov. Po desiatich minútach to zakončím tým, že momentálne celý album je hotový okrem poslednej pesničky, s ktorej verziou jej spoluautorka nesúhlasí, spolu nekomunikujeme, sme rozhádaní a tak je ten album opäť raz zablokovaný. „Nepáči sa, vyhoď von“ povie mi s tým jeho vlastným ITčkárskym výrazom v tvári, akoby to bola tá najjednoduchšia vec na svete a ja akoby som bol to najväčšie pelo, ktoré Košičan práve stretol na svojej ceste za šťastím v Bratislave.

A potom vedľa v Paráckej skúšobni počúvam ako chalani znovu cvičia Abstinenta a v medzipauze ma príde do štúdia skontrolovať Matúš. „No čo Kubica, kedy to konečne vydáš?“ A opäť mu zdĺhavo vysvetľujem, že som úplne bezradný, že to neviem vydať bez tej poslednej pesničky, bla bla bla, po 10-tich minútach ma stopuje a radí: „Jednoducho ju vyhoď a move on“. Bezprizorne čumím do monitora, zatiaľ čo stenami vibruje „Som abstinent, aj keď nemusím“.

Tých bezvýchodiskových situácií, ktoré som zažíval pri vydávaní Zrkadlenia bolo nespočetne veľa. Niekedy kvôli tomu, že som si vymýšľal do skladieb hostí a veci, ktoré ma menežérsky presahovali: ako napríklad detské zbory do tejto pesničky, husličky do hentej, sem by sa hodili nejaké flautičky, tu sa mi zas gregoriánske spevy žiadajú a v tamtej potrebujem určite živý orchester. Inokedy mi kamarátka, ktorá naspievala so mnou love song o mojom bývalom vzťahu povedala, že vlastne ona tam nechce spievať, lebo moja bývalá holka je jej kamoška. No proste čisté Beverly Hills. Ako keby toho nebolo málo, tak som začal súbežne pracovať na videoklipoch, ktoré som chcel natočiť v profi kvalite na podporu celého CD: najprv to bol videoklip na pesničku s folkloristami a tanečníkmi, potom filmové video ako PR o tom, že Starkov je tajomný a mystický ale pritom fasa týpek. Vravel som si, ano ja keď dám niečo von, tak to musí byť pecka a ľudia dostanú kompletný package. Lebo ja som Starkov a som sa práve celý zjedol. Chudáka Joža som nútil, aby bez rozmyslu točil každý môj nápad a štek a som ho presviedčal, že toto je to najviac, čo môže od života práve dostať. Potom mi tak prišlo, že potrebujem do bookletu kvalitné fotky a tak som začal namotávať Boba, aby ma odfotil na ten svoj mega foťák, čo si pamätá už možno aj dve storočia a nato aby cvakol jednu fotku musí celý do neho najprv vliezť. Proste zrazu som začal organizovať okolo seba stuff ľudí makajúcich pre Starkova akoby bol ten najväčší pán, čo sa chystá práve vydať svoj master piece na ktorý všetci tak netrpezlivo čakajú a to, že niekomu je vôbec umožnené s ním spolupracovať je pre neho tou najväčšou odmenou. Lebo samozrejme, že som chcel všetko zadarmo.

Takže, aby som to zhrnul, po troch rokoch som mal super pripravených a dokončených 11 pesničiek so všetkými možnými aj nemožnými hosťami. Videoklip natočený, PR klip hotový, už som sa stihol medzitým aj premenovať, super luxusné fotky na booklet spravené dokonca aj nejaké nezmyselné tlačové správy som si stihol napísať – presne tak ako sa to v dnešnej dobe robí, že si sám napíšeš niečo v štýle, že hej Starkov to konečne ide vydať a bude to špica, bomba a strašne cool a fresh, a potom to pošleš tým dvom fungujúcim hudobným portálom, ktoré to radi uverejnia, lebo im spravíš kontent, no a potom si to sám aj prečítaš a lajkneš a sa tešíš že už konečne píšu aj o tebe. A dokonca aj feedback od Shiny zo Slnko Records som už mal. Stretli sme sa na koncerte Katarzie a jej vravím že počuj Shina, už aj ja by som chcel vydať svoje CD, len sa stále neviem k tomu odhodlať a niečo ma vždy zabrzdí. A ona mi tak povzbudivo pritaká, že áno, vydať svoje veci je dôležité, my si tiež s Danom sem tam povieme, že ako je fajne, keď sa raz za čas dobre vykakáš a poupratuješ tak v sebe, však mi to pošli a niečo spolu vymyslíme. Takto povzbudený hneď na druhý deň jej teda posielam mail: “Ahoj Shina, toto sú tie moje exkrementy, čo ti posielam.” A ona nato: “Exkrementy nepočúvam.” A viac sa mi už neozvala.

A keď už aj bolo všetko takto hotové a pripravené, tak mi zrazu prišiel mail od bývalej čaji:

ahoj, tá modlitba v novom remixe čo máš na stránkach mi znie absolútne príšerne, cítim sa tam úplne znásilnená v akomsi hudobnom počine, bla bla bla ako si mohol bla bla takto to už nejde, také veci jednoducho nemôžeš robiť, tvorbu bez rešpektu s použitím iného človeka…bla bla bla je jedno aké veci sa dejú v hudobnom biznise, a aké sú štandardy tohto sveta…bla bla zobral si dušu mne aj tej pesničke

Vybavené. Naozaj som sa cítil po tomto maili ako exorcista zvádzajúci boj s vlastným diablom. Celé toto moje vydávanie albumu sa začalo pomaly premieňať na jedno veľké trápenie, ktoré nemalo konca kraja. Ocitol som sa zase niekde na začiatku. A aj za cenu toho, že som najviac trpel týmto zaseknutím, môj postoj k tomuto bol úplne jasný: bez tej poslednej pesničky to Starkov nevydá. Nedávalo by mi to zmysel. Aj keď sa možno vo finále k tej pesničke dostane 50 ľudí, a len jednému z nich niečo povie – tá pesnička je tak isto dôležitá ako tá najviac obohratá, lebo je súčasťou jedného celku. A aj ak sa nakoniec ten jeden celok nedostane k ľuďom, lebo Shina to nevydá, Kušnierik o tom nenapíše, na Baláža to bude príliš alternatívne, aby to hral v rádiu a Starkov to odmietne streamovať, ten celok bude stále, aj keď možno malou, ale o to konkrétnejšou súčasťou jedného veľkého odkazu v tomto vesmíre. Chápeš? Proste aj na takéto veci sa dá prísť len tak, bez húlenia.

Bolo mi teda jasné, že aby sa toto všetko udialo a aby som zvrátil osud tejto nahrávky a stal sa tak súčasťou vesmírneho odkazu, ktorý prečíta a dekóduje len pár šťastlivcov a vyvolených, som musel najprv prísť na spôsob ako začať komunikovať so svojou bývalou čajou. Môže sa to niekomu zdať ako super jednoduchá úloha, ale my sme skutočne boli tak rozhádaní a zle ukončení, že som naozaj mal pocit, že medzi nami prišlo k nejakému trestnému činu a akýkoľvek pokus o obnovenie hociakej komunikácie končil psychickou bolesťou a duševnou traumou na oboch stranách. Neostávalo mi preto nič iné, ako zase raz ezotericky vyslať do vesmíru modlitbu a čakať. Trvalo možno aj 6 mesiacov (niekedy sa na modlitby čaká menej, inokedy viac, závisí od toho ako je Goddy zaneprázdnený), kým sa tá modlitba premenila na reálnu vec. Pretože Goddy mi poslal jasnú infošku: Zober dušu pesničky a schovaj ju tam, kde jej už nič neublíži. No a presne tak vznikol Soulbox, ktorého realizácii predchádzalo množstvo naivných a hlúpych pokusov. A potom zhoda náhod chcela, že sme sa s mojou bývalou holkou stretli – ako ináč v kostole, a aj vďaka Soulboxu udobrili a na istý čas sa opäť do seba zamilovali (áno! presne takú moc ten SoulBox má). A presne ten „istý čas“ stačil nato, aby sa tá záverečná pesnička prerobila do novej verzie, ktorá konečne mohla uzavrieť celé Zrkadlenie. A aby toho nebolo málo, mesiac po vydaní mi Adelka povedala: “Johnny, ja ten tvoj album mám veľmi rada. A moja najobľúbenejšia skladba je Modlitba.” Takže veriaci aj neveriaci, presne tak, happy end so vším všudy, ten vesmír predsa len nakoniec funguje tak ako má! True story.

A čo to Soulbox vlastne je a ako funguje, sa dozviete v nasledujúcom videu.

PS: Blížia sa Vianoce a pre tých, ktorí by chceli takto podarovať dušu svojej alebo inej pesničky blížnemu, napíšte mi cez soulbox.me stránku a možno niečo spolu vymyslíme.

A na úplný záver ako ináč pripájam jednu Modlitbu za nás všetkých.

STARKYHO YOUTUBE

starkov

Kedysi som hrával v kapele Para, teraz kreslím hudbu pre seba, občas robím filmy, vyrábam soulboxy, a keď nie práve toto, tak robím to, čo je treba :)

More Posts - Website

Follow Me:
Facebook