Raz za čas si dovolím odísť preč. Preč z prostredia v ktorom sa pohybujem, preč od práce, ktorou sa zaoberám či živím, preč od rodiny, vzťahov a ľudí s ktorými som každý deň v kontakte.
Ono to zneje jednoducho, každopádne tie odchody bývajú celkom náročné a husté, lebo hĺbka tej intenzity s ktorou som tu vo všetkom zakliesnený a zaseknutý sa niekedy javí ako nekonečná, ako niečo, z čoho sa nedá len tak ľahko uniknúť a odísť.
Prvýkrát som takto odišiel pred deviatimi rokmi. Bolo to práve v období, keď kapelu rozoznela silná túžba spraviť šiesty album (Para – Menšina). Chalanom som sa márne snažil vysvetliť, že teraz potrebujem odísť. Nevedeli to úplne pochopiť a prijať a ja, hoci som sa bál, že keď sa vrátim album bude hotový aj bezomňa som predsa len nakoniec odišiel. Keď som sa po pol roku vrátil, bolo super vidieť, že na mňa čakajú a že sme ten album nakoniec mohli spraviť spoločne. Po tomto albume som z kapely na ďaľší rok odišiel.
Keď som takto znovu odchádzal pred dvomi rokmi, tak som sa práve zvŕtal vo veľkom svete airbnb hostiteľstva. Prenajímal som 5 bytov, a fakt som si nevedel predstaviť že tento môj malý biznis to bezomňa dá. Ono spravovať 5 bytov a prenajímať ich na 2-3 dňový krátkodobý turizmus, chce veľkú dávku organizovanosti, logistiky, energie, synergie a čojaviem čoho všetkého ešte. A ja som si naozaj vtedy myslel, že som tu nenahraditeľný. Aj napriek tomuto som vedel, že práve teraz potrebujem odísť. A tak som šiel, byty som počas mojej neprítomnosti prenechal spravovať kamarátke. Keď som sa po 2 mesiacoch vrátil, zistil som, že som o nič neprišiel, nič som nezmeškal, svet sa aj bezomňa medzi tými bytmi točil naďalej, vo svojom vlastnom tempe. Akurát som si uvedomil, že to už v svojom živote nepotrebujem a ešte ten istý rok som s prenajímaním skončil, svoj vlastný byt predal a s priateľkou sme odišli bývať do prírody.
Naposledy som takto odišiel začiatkom tohto roka, v januári. Tentoraz setting môjho odchodu bol zas úplne iný – a to fakt som sa sám seba dlho pýtal: Naozaj potrebujem teraz odísť? Však všetko vyzerá tak fajn: máme sa dobre, bývame na peknom mieste, v prírode, obkľúčení tichom, šumiacimi lesami a komunitou šťastných ľudí, robíme prácu, o ktorej ani nevieme že to práca vlastne je.
Keď som si volal s Dankom, ktorý vyzvedal, že čo ja vlastne v tej prírode každý deň robím a ako vyzerá taký ten môj bežný pracovný deň, tak som sa mu snažil opísať náš bežný flow, ktorý tu máme: ráno sa zobudím, dám si so ženou čaj a raňajky a potom začnem robiť to čo je práve treba.
Napríklad dnes idem krompáčom zrovnávať zem, aby sme neskôr mohli spraviť podlahu v humne. Toto mu vravím.
Ale niekedy….niekedy len tak sedíme na terase, pijeme čaj, pozeráme do doliny a čakáme nato, kedy zistíme, čo vlastne práve teraz treba ísť robiť….
Alebo keď som si na Vianoce volal s Matúšom a som mu hovoril, že si idem opäť na dva mesiace oddýchnuť, tak sa len zasmial a poznamenal niečo v tom zmysle, že ako to robím, že si z oddýchnutia potrebujem ísť ešte viac oddýchnuť.
A ja neviem. Ale tak nejako to vždy cítim, že už je čas. Čas odísť. Upgrejdnúť svoj operačný systém. Naučiť sa niečo viac o tom, ako sa nič nerobí a len tak byť a zároveň nebyť súčasťou ničoho. Vystúpiť z bublinky a z ilúzie, ktorú som si o sebe vytvoril.
Proste dovoliť si odísť prísť bliššie k sebe. Lepšie si porozumieť. Lebo len tak sa dozviem, ako rozoznať to, čo je v mojom živote naozaj dôležité.
A mám pocit, že zatiaľ vždy mi takéto moje odchody pomohli viac sa upokojiť, skoncentrovať pozornosť na veci, ktoré sú v súlade s mojou životnou cestou a filozofiou a ktoré rezonujú s mojim momentálnym stavom vedomia.
Lebo to naše vedomie sa vekom mení a vyvíja a to, čo bolo pre nás atraktívne a vzrušujúce pred pár rokmi, dnes sme toho súčasťou len preto, že sme si nato zvykli – nevieme si to predstaviť ináč a namiesto toho aby sme z toho odišli, tak máme radšej pusteného autopilota.
starkov
Kedysi som hrával v kapele Para, teraz kreslím hudbu pre seba, občas robím filmy, vyrábam soulboxy, a keď nie práve toto, tak robím to, čo je treba :)
Follow Me:
