O chlapíkovi menom Pytagoras som prvýkrát počul na základnej škole a to najmä vďaka tejto slávnej formulke c2 =a2 + b2, ktorá ho preslávila, spravila z neho slávneho matematika a ktorá mimochodom aj tak nebola z jeho hlavy. Lenže Pytagoras dobre vedel, že keď chce byť slávny a keď chce, aby sme sa o ňom neskôr učili, že musí prísť s niečím, čo vyzerá na prvý pohľad seriózne a čo žiaden lovec šarlatánov, prípadne iná ezoterická polícia nebude môcť napriek všetkými tými stáročiami napadnúť. A tak nám ten vzorec vydržal dodnes, povinne sa ho učíme na školách a v reálnom živote ho tak využijeme 2x – prvýkrát keď sa ho musíme naučiť my sami a druhýkrát keď to musíme naučiť naše deti. To, že náš Pytagorko túto čarovnú formulku nemal z vlastnej hlavy, ale že ju odkukal od Egypťanov počas cestovateľského obdobíčka, ktoré si v mladosti celkom užíval, nám už nevadí: aj to svedčí o parádnom marketingu pytagorovho teamu (často označovanom ako neo-pytagorejci).  Tí nám ešte dlhé obdobie po jeho smrti prichádzali s ďalšími ľúbivými matematickými poučkami a formulkami, ktoré podpisovali na patentovom úrade a v dobových knižkách ako pytagorove. Aj tu môžeme vidieť, aký veľký vplyv mal Pytagoras na svojich študentov a žiakov, ako ho posvätne uctievali a ako boli ochotní vzdať sa svojho mena v sieni slávy a to práve v prospech svojho učiteľa. Argument Lebo Pytagoras to povedal sa medzi nimi často používal pri uplatňovaní názoru či v prípade, keď už všetkým zúčastneným došli akékoľvek ďalšie argumenty.

Kebyže Pytagoras žije dnes, tak by bol najskôr označovaný za ezoterika, mystika, bláznivého šamana, šarlatána, spiritualistu, či duchovného vodcu, pár ľudí by ho označilo možno ešte za moderného trendy hipstera. A aj keď každý učiteľ matematiky, ktorý dobre ovláda svoje remeslo by vám povedal, že Pytagoras bol jeden z prvých skutočných matematikov, mám pocit že sa treba pozrieť aj na druhú stranu mince. Pytagoras (a jeho team) boli síce matematici, matematiku však používali na dokazovanie existencie Boha, vesmíru a prírodných zákonov. Lebo presne za týmto účelom matematika v starovekom Grécku vznikla. Matematika v tom čase bola umením, ktorého úlohou bolo opísať a popísať neopísateľné. „Nadprirodzené“ javy, stavy a zákonitosti: bol to pokus o vystihnutie harmónie sveta, jeho súmernosti, úmernosti či dokonalosti pomocou číselných vzťahov, rečou Stvoriteľa. Ale keďže v dnešnej hi-tech dobe oveľa menej ľudí verí v Ježiška, matematika sa nám scvrkla len na jednoduchú vednú disciplínu študujúcu nejaké diagramy a číselka. A o Pytagorovi sa učíme hlavne ako o matematikovi, pričom sa paradoxne po ňom nezachovali žiadne písomnosti, knižky, brožúrky, fragmenty, fresky, archeologické artefakty…nada…proste nič.  A všetky tie múdrosti, povesti a bájky, ktoré si o ňom rozprávame napísali až jeho stúpenci, písalkovia a ďalší filozofi, ktorých svojím učením ovplyvňoval celé generácie. Presne tak, Pytagoras bol proste legenda, kult, superman, Jesus Christ Superstar a pritom treba dodať, že ten jeho „virálny“ odkaz, ktorý nám v skutočnosti zanechal, je na oveľa hlbšej úrovni ako len pár „nudných“ vzorcov a poučiek.


Pytagoras sa nám narodil okolo roku 570 (B.C). na ostrove Samos v obchodníckej rodine. V tom čase bol Samos epicentrom komercie a zábavy a v skutočnosti tu šlo o všetko možné, len nie o filozofiu a mudrovanie o zmysle života. Ako malý chlapec často sprevádzal svojho otca na cestách za obchodom, prevažne do Talianska. Už v mladom veku vynikal prirodzeným darom reči a charismou, ktorou si získaval sympatie svojho okolia a tak poľahky dokázal spraviť dojem aj na starešinu – úplne prvých mudrcov, mysliteľov a filozofov v starovekom Grécku. Jedným z nich bol aj astronóm a matematik Thales (často sa o ňom hovorí ako o prvom filozofovi a matematikovi), ktorý okamžite rozpoznal v mladom Pytagorovi talent a zobral si ho do učenia. A bol to práve Thales, ktorý neskôr presvedčil Pytagorasa aby odišiel do Egypta. Jedného dňa mu proste len tak medzi rečou povedal, že už je starý a vybývaný a že ho nemá už viac čo naučiť a priznal, že aj tak všetka jeho múdrosť vlastne pochádza z Egypta. A dodal:

Synak môj najmilší, si mladý, múdry a tvoje srdce túži po poznaní. Bohovia ťa obdarovali obrovským talentom a si oveľa lepšie pripravený ako som bol svojho času ja. Je najvyšší čas aby si sa pohol ďalej a nestrácal so mnou čas.

Neviem teraz presne či to bolo od slova do slova práve takto, každopádne Pytagoras pochopil že od starkého Thalesa už viac nedostane, kúpil si jednosmerný lístok a na najbližších 20 rokov sa stratil v Egypte.

Na tomto mieste by som rád pripomenul, že stále pracujeme len s fikciou, a vôbec sa netuší či to tak naozaj bolo alebo nie. Hovorí sa, že okrem Egypta, mladý Pytagoras strávil nejaký čas aj v Babylone (vo vezení), či v Indii a že nebol stratených 20 rokov ale až 35. V každom prípade, pokojne si to celé mohol neskôr niektorý z príliš snaživých neo pytagorejkov vymyslieť, aby ešte kúštik viac pridal na legende. Takéto paralely v histórii nie sú konieckoncov ojedinelé, však napríklad aj o Jesusovi sa šušká, že pred tým ako sa naozaj pustil do celého toho martýrstva, tak strávil viac ako 10 rokov v učení v Indii či v Egypte.


No a teraz, skúste sa vy stratiť na 20 rokov v starovekom mystickom Egypte a uvidíte, čo to s vami nadelá a kam vás to prepne.

Keď sa Pytagoras po 20 rokoch vrátil na Samos, málokto si ho pamätal. Usporiadal pár prednášok, seminárov a workshopov, kde odprezentoval všetku tú múdrosť sveta a univerza, ktorú za tie „stratené“ roky v exile poňal aby nakoniec zistil, že Samos je úplne mimo mísu aj koncept. Okrem pár lenivých samočanov, čomu pospávali v triede sa nenašiel nikto koho by nejakým spôsobom výraznejšie zaujal. Svojim spôsobom za to mohla aj vtedajšia samosšká klíma, kedy samočania riešili úplne iné problémy ako „len také ledabylé“ mudrovačky: v tom čase tam totiž úradoval a vládol tyran Polycrates,  a jeho spôsob vládnutia vôbec nedával priestor takýmto freakom-voľnomyšlienkárom. A tak netrvalo dlho a Pytagorko sa nám presťahoval do Crotonu, v Taliansku.


A tam vám veru začala skutočná pytagoriáda. Ak sme sa doteraz opierali o fiktívne historky pár životopiscov, tak o Crotonskom období nášho superhrdinu existuje nespočetné množstvo fantastických príbehov, ktoré pasujú Pytagora do role skutočného nadčloveka. Po svojom príchode do Crotonu, rýchlo dosiahol svojou veľkou múdrou a sivou bradou rozsiahli vplyv a veľa ľudí ho začalo nasledovať.  Svojou výrečnosťou inšpiroval ľudí k tomu, aby opustili svoj luxusný a korupčný spôsob života a skúsili znovu objaviť samých seba a oddať sa „vyššiemu“ princípu a skutočnému zmyslu života, ktorý im prišiel predstaviť. Veci sa v Crotone začali diať samé od seba. Jeho stúpenci založili niečo také ako Brotherhood (mix akadémie a kláštora, ale kľudne to môžeme nazvať aj sekta) za účelom výkonu duchovných a asketických praktík, ktoré vyvinul a ktoré v tejto sektičke začal vyučovať. Od meditácie, zdravej stravy, výživy a vegetariánstva, hudobnej a pohybovej terapie, liečiteľstva, teórie reinkarnácie, … proste všetok ten mišmaž zo starovekých kultúr ktoré postretával na svojich cestách. Od adeptov, ktorí túžili stať sa jeho žiakmi vyžadoval prísnu sebadisciplínu – päťročné obdobie úplného mlčania, niekoľkonásobné dlhodobé pôsty (21 a viac dňové) a očakával, že sa jeho stúpenci budú vzdelávať v matematike, astronómii a geometrii. Členom jeho klubu mohol byť každý kto mal o to úprimný záujem. Musel sa najprv ale vzdať celého svojho majetku a až po päť ročnom skúšobnom období, sa kandidát na žiaka mal právom nazvať pytagorejcom. Mimochodom historici často spomínajú aj jeho krásny vzťah k ženám – do mravne skazeného Crotonu priniesol úplne inú kultúru – pytagorejci ženy uctievali  a ctili a od ich manželov sa očakávalo, že im budú verní. Aj preto sa celý Brotherhood mimoriadne tešil veľkej obľube medzi ženami Južného Talianska. A btw, jeho filozofia tam ovládla vtedajší svet na ďalších približne osemsto rokov.

„Všetko je číslo“

Pytagoras

Nechcem vás tu ďalej trápiť všetkými tými objavmi, ktorými pytagorejci prispeli k novodobým  vedám ako je matematika, geometria, fyzika, astronómia či astrológia (z časti aj preto, že by ma to nebavilo všetko googliť). Každopádne Pytagorejci neboli klasický matematici (ak to vôbec boli nejakí matematici), ako ich poznáme z dnešných univerzít, ktorých jediným záujmom by bolo formulovať, prípadne vyriešiť nejaký matematický problém. Všetky tie vzorce a poučky na ktoré prišli a ktoré sa používajú v dnešnej napr. matematike, sú len side-produkt toho, čo v skutočnosti skúmali. Ich koncept čísla bol totiž úplne odlišný a na dnešnú dobu až príliš abstraktný. Pre nich každé číslo malo vlastnú osobnosť – personalitu – bolo mužské, alebo ženské, perfektné – neúplné, krásne – škaredé, svetlé – tmavé, konečné – nekonečné, odpočívajúce – pohybujúce…. Verili tomu, že celý vesmír sa skladá z čísel a že planéty a hviezdy sa pohybujú po oblohe v trajektórii matematických rovníc, čísel, ktoré zodpovedajú hudobným notám a ktoré produkujú nebeskú symfóniu Music of the Spheres. Teda že vesmír nevznikol z hmoty ale z hudby. How cool is that? Ja viem, v Indii to vedeli už dávno predtým. Mimochodom, hovoríme tu z časti o tých istých matematických rovniciach, ktoré sa dnes učíme na školách. Pytagorejci dlho verili iba v racionálne čísla, a preto keď s hrôzou zistili, že existuje niečo také ako odmocnina z dvoch, zavládla medzi nimi panika a dlho sa to snažili pred vonkajším svetom ututlať. Každopádne, každá podobná sektička skrýva v sebe jedného Judáša, a túto rolu zobral na seba mladík Hippasus, ktorý sa „akoby náhodou“ utopil v mori, ako trest Bohov za vyzradenie tohto veľkého tajomstva.

Pytagorejci tvrdili, že všetko čo existuje má svoj vlastný hlas, a že všetky tvory spievajú na chválu Stvoriteľovi. Človek nedokáže počuť tieto božské melódie lebo jeho duša je zapletená v ilúzii hmotnej existencie. Keď sa uvoľní z pút svojich nižších pudov so zmyslovými obmedzeniami tak opäť bude môcť túto hudbu sfér počuť.

The soul that is not completly purified has always associated with body and tended it, filled with its lust and so seduced by its passion and pleasures as to think that nothing is real expect what is bodily, what can be touched and seen, and eaten and made to serve sexual enjoyment.“

Phytagorean

Pytagoras dlho hľadal nejaký nástroj, pomocou ktorého by dokázal zmerať ako človek počuje a pomocou ktorého by tak vedel sluch ako zmysel zosystematizovať. Jedna z ďaľších dnes už takmer urban-legend opisuje, ako jedného pekného dňa išiel okolo kováčskej dielne a započúval sa do zvuku kladív, ktorými kováč práve opracovával kov. Vošiel dnu. “Jou, jou, ideš!” povzbudzoval ho, ruky nad hlavou, pokyvkával hlavou sem a tam a mikalo ho do tanca. Kováč kul kov na plný knedlík, prásk sem, prásk tam, ozývalo sa na všetky strany, a v jeden moment keď sa už Pytagoras nezvládal ďalej len tak nečinne prizerať, zobral do ruky pár kladív a v kováčskej dielni sa zvrtla jedna brutal industrial jam session za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Trent Reznor z NIN. Keď dohrali, skandujúcemu publiku, ktoré sa tam medzitým nazbieralo a ktoré sa dožadovalo ďalšieho prídavku povedal:

“Rytmus úderov kladív vytvára ľúbozvučný celok. Príčinou tejto ľúbozvučnosti sú rôzne váhy kladív.”

Yeaaah. Zaručalo publikum a kováč odťukal ďalší song. Neskôr doma pokračoval v experimentovaní, kladivá nahradil strunami, menil ich dĺžky, a tým postupne začal objavovať pomery hudobných tónov, ktoré sa zhodovali s jednoduchými radmi celých čísel a ktoré nazval intervaly. Išlo o “dovtedy” uchu ľahodiace harmonické súzvuky (unsion 1:1, oktáva 1:2, kvinta 3:2, kvarta 3:4). Na základe toho potom zostrojil monochord – hudobný nástroj s jednou strunou, ktorým prepojil vzťahy medzi hudobnými notami, číslami, intervalmi, pomermi, zmyslovým vnímaním a matematickým dokazovaním.

Monochord

Zdroj: WikiPedia

Pytagorejci verili, že duša človeka pri narodení je dokonale skomponovanou symfóniou. A že cieľom hudby je prinavrátiť dušu k jej božskej prirodzenosti a podstate. Zvuk vyjadrili matematickým vzorcom a trvali na tom, že hudba dokáže vyliečiť človeka a oslobodiť ho od utrpenia ega, ktoré ho sprevádza na tejto pozemskej púti. Nazvali to soul-adjustment. Keď je obnovená harmónia duše, bude obnovená a zdravá aj jej telesná schránka. V svojom brotherhoode Pytagoras vyučoval ako sa pomocou hudobnej medicíny dajú liečiť rôzne ľudské emócie ako je strach, žiarlivosť alebo hnev (napríklad hraním rôznych stupníc).  Sám veľký maestro bol vraj údajne celkom zručný muzikant, ktorý dokonale ovládal hru na lýru, aj alikvótny spev a často používal hudbu na liečenie druhých (a samozrejme, že svojim študentom po večeroch pred spaním  po náročnom dni hrával svoje pejky na ukľudnenie tela, duše aj mysle).

Ako sa 21 storočí v muzikoterapii praktikuje soul adjustment si môžete pozrieť u tohto FREAKA v tomto videu.

soul-adjusment

Podľa Pytagorejcov bol vesmír koncipovaný ako jeden obrovský monochord. Koniec jednej struny je upnutý na hornom konci k absolútnemu duchu a na svojom spodnom konci k absolútnej hmote – inými slovami, struna ktorá je natiahnutá medzi nebom a zemou a ktorá prechádza “všetkými stavmi bytia, sférami (planétami – nebeskými telesami), elementami (voda, oheň, vietor, zem) a notami, ktoré vylaďuje Božia ruka“. Tento koncept rozvíjal neskôr Ptolemy a  ďalší neo pytagorejci, a v roku 1618 londýnsky doktor Robert Fludd [1547-1637] vložil tento „boží“ monochord aj do „pomysleného“ ľudského tela, aby na ňom popísal harmóniu medzi jeho jednotlivými časťami.

Monochord with God's hand. Zdroj: WikiPedia

Monochord with God’s hand. Zdroj: WikiPedia

Nachvíľku by som sa ale ešte chcel vrátiť k metafyzickému záveru celej tejto pytagoriády. Ide o koncept, ktorému Pytagorejci venovali asi najviac času svojho snaženia a vďaka ktorému do veľkej miery vďačíme za rozvoj astronómie a astrológie – ide o Hudbu sfér . Zistené súvislosti medzi hudbou a číslami sa zdali Pytagorovi natoľko pôsobivé, že si povedal, že celá príroda je harmónia založená na rôznych vzťahov povstávajúcich z číslel. Táto myšlienka bola tak svojim spôsobom predchodcom predpokladu modernej fyziky, podľa ktorého sa príroda riadi zákonmi vyjadrenej v matematickej forme. Všimol si, že keď sa teleso pohybuje vydáva zvuk-tón, ktorého výška závisí od veľkosti telesa a rýchlosti pohybu. Toto pozorovanie hnedkaj aplikoval aj na väčší celok a začal sa domnievať, že aj nebeské telesá – planéty, keď sa pohybujú po obežnej dráhe, tak musia produkovať nepretržite znejúcu hudbu sfér. Sám Pytagoras si myslel, že keďže Mesiac je k Zemi najbližšie, pohybuje sa najpomalšie a vydáva preto najhlbší tón. Ďalšie planéty majú úmerne tomu vyšší tón – podľa toho ako ďaľeko sa od Zeme nachádzajú a ako veľkou rýchlosťou sa pohybujú, pričom spolu znejú ako heptakord. Ako neskôr poznamenal Johannes Kepler, ide o nepretržite hrajúce nebeské varhany, ktoré nám tu vyhrávajú svoju večnú melódiu, počas celej tej doby čo sme na svete. Najvyšší tón patril dovtedy známej najvzdialenejšej planéte Saturn.

Na tejto teórii si po majstrovej smrti postupne ujeli všetci ďalší neo pytagorejci a horlivo ju rozpracovávali ďalej a ďalej. Ptolomy, Aristoteles, Hipparchos, Ptolemaios, Galileo Galilei, Kopernik, Kepler…. Všetkým v podstate išlo len o jediné – chceli sakra zistiť ako to ten Pán Božko robí, že všetko okolo nás je v tak neskutočnej harmónii a kráse. Chceli dešifrovať hudbu sfér. Spolu s tým ako sa dychtivo snažili dokázať nedokázateľné, postupne prichádzali nato, ako ten vesmír v skutočnosti naozaj funguje, ako sa po nebi všetky tie nebeské telesá pohybujú, postupne prichádzali nato, že Zem vôbec nie je stredobodom všetkého (Ptolemaios [85 – 165]) a od geocentrického modelu univerza upgradli na heliocentrický model (slnkom-orientovaný, Kopernik [1571-1630]). Všetka tá posadnutosť všadeprítomnou harmóniou a ľubozvučným súzvukom viedla k rozvoju uplatnenia matematiky, geometrie či astronómie. Od jednoduchého empirického pozorovania univerza sa prechádzalo na vedecké dokazovanie. V tomto bol napríklad zaujímavý Keplerov prínos. Ten najprv rozšíril dovtedy známe Pytagorové ladenie (ktoré bolo založené na kvintách) o veľké, malé tercie a sexty (v Pytagorejských časoch sa za harmonické a uchu lahodiace súzvuky považovali len oktávy, kvarty a kvinty, v Keplerovskom období sa ucho naučilo konečne nachádzať harmóniu aj v menších intervaloch). Na rozdiel od Pytagora nepoužil pri hľadaní harmónie aritmetiku ale geometriu a pomocou pravítka a kružidla prišiel k podrobnejšiemu harmonickému deleniu struny – z týchto poznatkov vychádza aj jeho tretí zákon – Law of Harmonies. Tieto základné harmonické proporcie platia dodnes (1:2 oktáva, 2:3 kvinta, 3:4 kvarta, 4:5 veľká tercia, 5:6 malá tercia, 3:5 veľká sekta, 5:8 malá sekta). Samozrejme, že ani jemu hudba sfér nedávala spávať a tak povzbudený svojim harmonickým objavom a motivovaný zvedavosťou ako taká harmónia nebies môže teda nakoniec znieť a či existuje nejaký vzťah medzi hudobnými intervalmi a usporiadaním a pohybom nebeských telies prišiel vedeckými výpočtami nato, že rýchlosť dovtedy známych šesť nebeských telies by mala byť v rovnakom vzťahu ako harmonický akord produkovaný dĺžkou strún na hudobnom nástroji. Takže napríklad rýchlosť obehu Saturnu a Jupitera je v pomere 3:4, a tým pádom zneje ako čistá kvarta. Kepler si dal námahu vypočítať pomer rýchlosti aj ostatných nebeských telies a okolo roku 1599 víťazoslávne predstavil svojmu nedočkavému publiku hyper cool planetárny akord, ktorý znel asi takto:

A ktorý rozvinul do durovej a molovej planetárnej stupnice.

No a v neposlednej rade sa nám Keplerko pokúsil nájsť aj analógiu medzi jednotlivými intervalmi a ich vplyvom na dušu a balanc človeka. Aplikoval preto svoje harmonicky ľubozvučné intervaly na ekliptický kruh, v podstate nám známy ako zverokruh. Podľa Keplera, zverokruh nie je skutočným kruhom ale obrazom duše. Jedine duša je podľa Keplera schopná harmóniu nie len vnímať ale aj vytvárať. Kruhom zverokruhu vedie pomyslená struna, ktorá sa podľa postavenia planét buď skracuje alebo predlžuje. Konjunkcia planét je vyjadrená ako súzvuk v pomere 1:1, opozícia ako 1:2, atď…

‘The soul of the newly born baby is marked for life by the pattern of the stars at the moment it comes into the world, unconsciously remembers it, and remains sensitive to the return of configurations of a similar kind.’

Kepler, Harmonics Mundi

A dalo by sa takto pokračovať ďalej a ďalej, ale teraz ma ešte napadlo, že som vám vlastne nedopovedal ako to celé skončilo s našim hlavným hrdinom Pytagorom. Keďže každá legenda by mala zomrieť legendárne (Jánošík na háku, Ježiška nám ukrižovali, Gandhího zastrelili, …) aj v prípade Pytagora koluje niekoľko legendárnych historiek o jeho smrti. Ja vám poviem len jednu z nich. Pytagorasko nám zomrel kvôli bôbom. Presne tak. Bôbom. Každý sme strihnutý nejakým spôsobom a máme svoje vlastné guilty pleasures, no a čo môže byť krajšie, keď kvôli nim nakoniec aj zomrieme. Ako vegetarián totižto nielenže nejedol mäso, ale nejedol ani bôby (a myslím, že celkovo ani žiadne iné strukoviny). To preto lebo veril, že sú z rovnakého zdroja ako ľudia (a vraj to aj nejako takto dokázal).  Tento striktný zákaz jedenia bôbov, platil pre celý jeho Brotherhood.

K tejto našej tragédii sa začalo schylovať, keď sa Kylonis,  syn bohatého šľachtica rozhodol stať členom Pytagorovej sektičky. Kylonis, rozmaznaný puťko, zvyknutý dosiahnuť všetko po čom túžil, bol presvedčený, že ako šľachtic má právo vstúpiť do vnútornej svätyne Brotherhoodu bez toho aby podstúpil celú tu niekoľkoročnú drinu prípravy, ktorú Phytagoras po nových adeptoch vyžadoval. Lenže v tomto bol náš guru jednoznačný a nehladiac na Kylonisov pôvod, rázne ho odpálkoval kade ľahšie. Kylonis to skúšal niekoľkokrát, ale vždy dopadol rovnako. Jeho hnev rástol a začal byť pomstychtivý. Po Crotone začal rozširovať nezmysli a fámy o Pytagorovom klane, o tom ako je jeho sekta ešte viac sektárska, ako manipuluje s ľuďmi, ako sa tam robí čierna mágia, bla bla a  svojich vplyvných priateľov presvedčil aby robili to isté – inu v Crotone sa rozpútalo šialené hejterstvo, ktoré v krátkom čase nabralo na veľkej intenzite a medzi Crotónskym obyvateľstvom vyvolalo nekonečnú hystériu. Až jedného dňa rozburácani dav to už viac ďalej nevedel rozdýchať a celú tu pytagorejskú akadémiu jednoducho podpálil. Veľa žiakov skončilo svoju púť v plameňoch, ale pár sa im podarilo utiecť. Medzi tými  šťastnými bol ako ináč aj náš milásek Pytagoras: jeho najvernejší spravili z tiel ľudský most a pomohli mu dostať sa z horiacich budov cez vysoké brány kláštora. Ako to už v takýchto príbehoch býva, jeho útek neostal nepovšimnutý a niekoľko priateľov Kylonisa ho začalo prenasledovať. Keďže náš maestro mal však pred nimi významný náskok, už-už to vyzeralo že sa nám zachráni, že sa mu podarí uniknúť do bezpečia a že bude žiť hádam aj večne (v čase tohto hollywoodského záveru mal už skoro cez 80 rokov). Náhle sa však v svojom stareckom šprinte zastavil. Pred ním sa rozprestieralo neskutočne nádherné nikde nekončiace bôbové pole. So zatajeným dychom pozeral na svojich bôbo-bratov, len si to predstavte, pulzujúce malé bôbky v ligotavom svetle, ktoré v jeho predstavách kvitli v božskú zrelosť, zapadajúce slnko, do toho mu tam vyhrávajú na plné pecky nebeské varhany svoju hudbu sfér a v tom šmach a šmach a Pytagoras sa nám stáva skutočnou legendou a históriou.


Takže takto nejako to s tým Pytagorasom celé bolo. A mne tu ostáva teraz napísať ešte nejaký fajný záver.

Asi mnohých z vás pri čítaní tohto príbehu ako prvé napadne, že vďaka všetkým tým pytagorejcom majú dnešný ezoterici, liečitelia, šarlatáni či hudobní muziko terapeuti prácu. Fair enough. Viete, ja sám som si k Pytagorasovi našiel cestu asi tak pred 3 rokmi, kedy sa mi nejakým spôsobom dostala do ruky knižka The Music of Pythagoras: How an Ancient Brotherhood Cracked the Code of the Universe and Lit the Path from Antiquity to Outer Space. Bol to práve on, kto ma motivoval k mojmu 21 dňovému pôstu, väčšej sebadisciplíne ale hlavne aj k úplnemu inému vnímaniu hudby aký som zažíval dovtedy. A vlastne nielen hudby. Ak chceme brať cestu pytagorejcov k Hudbe sfér doslovne, tak kludne sa hneď môžeme nad ďalším odkazom aj prestať zamýšľať. Hudba sfér sa v tom slovíčkarskom ponímaní nedá „zrejme“ uchom zachytiť ani dokázať (aj keď sám veľký guru o sebe tvrdil, že ju počuje). My ostatní, čo sme neboli 20 rokov v starovekom mystickom Egypte a čo sme sa nepretripovali do takého veľkého vedomia si však zo školy pamätáme ako do nás natlačili, že vo vesmíre chýba kyslík a tak má ten zvuk značné problémy sa k nám na Zem po nejakom vodiči dopraviť. V konečnom dôsledku si ale myslím, že ten odkaz snaženia všetkých tých sympaťákov z tohto príbehu je aj tak úplne niekde inde. A celkom dobre to vystihuje práve tento citát:

When I am working on a problem, I never think about beauty but when I have finished, if the solution is not beautiful, I know it is wrong.

R. Buckminster Fuller

Referencie a ďalšie doporučené čítanie:

The Music of Pythagoras: How an Ancient Brotherhood Cracked the Code of the Universe and Lit the Path from Antiquity to Outer Space

Tajné Dejiny Hudby

The Secret Teachings of All Ages (Reader’s Edition)

Death of Phytagoras

Divine Harmony: The Life and Teachings of Pythagoras

Hudba sfér

STARKYHO YOUTUBE

starkov

Kedysi som hrával v kapele Para, teraz kreslím hudbu pre seba, občas robím filmy, vyrábam soulboxy, a keď nie práve toto, tak robím to, čo je treba :)

More Posts - Website

Follow Me:
Facebook