Už roky odmietam chodiť do Penťáckych podnikov typu Panta Rhei, Dr. Max, Bory Mall atď.. Necítim sa byť fanatikom, ale tak nejako mám pocit, že presne takéto detaily a drobnosti patria k vedomému životu: podporovať a robiť to čo si myslíme že je správne, a stanoviť si limity vo veciach, na ktoré sa nevieme napojiť. V každom prípade, nikdy by ma nebolo napadlo, že to bude práve v penťáckom podniku na Spiši, v ktorom mi zachránia život. A keď sme už pri tom, tak vlastne nikdy by ma nebolo napadlo, že mi bude treba niekedy zachraňovať život. Ale tak stalo sa a poviem vám, bol to jeden hustý trip od začiatku dokonca.
Koniec roka a začiatok januára bol pre mňa veľmi hektický. Vo vnútri som vedel že meliem z posledného, ale celý ten čas som si nahováral, že toto ešte dám. Dal som si deadline, že 27.1 odchádzam na dofču. Presne tak, vo veľkom štýle ako to všetci správni hipisáci robia – žiadne plány, kupuje sa len jednosmerná letenka niekam na druhý koniec sveta a zvyšok sa dotvorí cestou-necestou. Lebo, ako vraví moja kamarátka Suzy:
Dont make plans, it kills magic.
Mega som sa nato tešil, chápete, už viac ako 4 roky som nikde nebol a táto moja stagnácia sa prejavovala všade vo mne a okolo mňa. Veci mi jednoducho prestali dávať zmysel a navyše som začal mať pocit, že takisto ako zabíjam čas tu, takisto ho môžem zabíjať aj hocikde inde. Nevedel som nájsť zmysel v hudbe, v chodení po podnikoch, v žúrovaní, či v stretávaní sa s ľuďmi a s kamarátmi, nedávalo mi zmysel zarábanie peňazí a riešenie akéhokoľvek biznisu sa mi zdalo prázdne a ľudí, ktorí sa v tom vyžívali som upodozrieval z prílišného honenia si ega. V podstate aj to, čím sa zaoberalo moje okolie a moji kamaráti bol pre mňa jeden veľký nezmysel. Proste čistá depka. Chýbal mi nadhľad a úchop nad životom. Kamaráti mi radili aby som si spravil dieťa, že ma hneďkaj prejde chuť a aj čas filozofovať si len tak nad životom. Našťastie každý správny Starkov vie, že dieťa nie je v tomto prípade riešenie a že nová perspektíva sa najlepšie a najrýchlejšie získa tak, že sa úplne odpojíte od prostredia, v ktorom ste zacyklený, či zaseknutý a vydáte sa na cestu. Najlepšie na cestu do svojho vnútra.
Takže bolo rozhodnuté. Ešte nikdy som nepristúpil k napĺňaniu svojho cieľa tak svedomito ako tentoraz. Vytvoril som si excelovský dokument, napísal si doň všetko, čo mi stojí v ceste ísť na dofču a začal makať. Mal som pocit, že som zrazu zamestnaný v 12 hodinovej šichte. Denne som odškrtol zo zoznamu aj 8 vecí, ale zakaždým pribudli minimálne 4 ďalšie.. Ono, naozaj som si uvedomil, že keď chcem ísť na takú tú poriadnu hipisácku dovolenku, treba sa úplne odpojiť zo systému a uzavrieť všetky veci, ktoré vás držia v tejto “starej” realite. Ľahko sa povie, ťažšie sa spraví. Lebo keď sa začnete postupne odpájať, tak tá pavučina systému vás čoraz viac a silnejšie začne objímať. Každopádne moja túžba zažiť ten pocit slobody, kedy nič nikomu nie ste dlžný, nič čo by trebalo dokončiť alebo kvôli čomu by ste sa mali vrátiť, či začo by ste sa mali cítiť zodpovedný na vás nečaká, bola oveľa – oveľa silnejšia. Chcel som si úplne vyčistiť stôl a aspoň nachvíľku si dovoliť byť úplne slobodný a šťastný. Ono to došlo až tak ďaleko, že som začal rozpredávať celý svoj majetok: firmu, gitary, štúdio, atď. Lebo v podstate aj keď vlastníte len takú gitarku, tak aj to je už zodpovednosť, prečo sa treba jedného dňa vrátiť: minimálne ju treba v nejakom bode očistiť od prachu, v tom lepšom prípade zložiť na nej pesničku alebo len tak si s ňou zašpásovať.
Samozrejme postupne som začal pripravovať na to aj svojich rodičov. Máme zvláštny vzťah. Mám 38 rokov, a oni sa stále ku mne správajú akoby som bol decko. Akosi mi nevedia dovoliť dospieť: stále sa cítia za mňa zodpovední, nevedia ma prijať takého aký som, nehovoriac o tom, že akékoľvek výsledky mojej práce klasifikujú akože fajn, pekne si sa zabavil synak, ale teraz je na čase, aby si sa začal zaoberať niečím naozaj serióznym. Keď som za nimi prišiel s tým mojim super jedinečným nápadom, že Hej mama oco idem na dovolenku poďte sa tešiť spolu so mnou, náš vzťah sa postupne začal meniť na temnú C-čkovú psychodrámu, kedy si už len matne spomínam ako sedíme v prítmí v obývačke, pena okolo úst, krvou a slzami podliate oči, ja melem ako malé autistické dieťa stále dookola že potrebujem ísť na dovolenku a oni na mňa tak dospelácky že nikam nepôjdeš, lebo sa nám z tade nevrátiš.
No ale aby som sa dostal späť k príbehu. Odchod na dofču sa blíži, zoznam vecí skoro úplne vyškrtaný, adrenalín stúpa, s rodičmi celkom dosť veľká nepohoda a vzájomné nechápačky, tu zrazu strih, ocitám sa v rodičovskom dome môjho oca, kde sa objímam so svojou vtedy kamarátkou prezlečenou za môjho oca, ktorý mi vraví: Synu mám ťa rád a úplne ti rozumiem, chápem Ťa a uznávam.
Tak vám teda poviem, že takú silnú konšteláciu proste len tak nevymyslíš. V tom momente mi oči zalejú slzy a sklátim sa na zem. Ťažko sa mi dýcha. Revem. Revem šialene hlasno a nástojčivo. Fuu…mám pocit že takto silno som veru ešte nereval. Neviem sa nadýchnuť. Bolí ma celý pravý bok. Doplazím sa do sprchy, kŕčovito postrhávam zo seba šaty a vylejem na seba celú sprchu. Áno mám pocit, že sa tá bolesť pomaly v kvapkách rozpúšťa. Striedam teplú, studenú, potom zase kúsok teplú. A keď ju nachvíľku vypnem…..Waaau, je to späť a s novou intenzitou. Voda voda vodenka…zmýva bolesť a očisťuje ma…cítim, viem…Po dvoch hodinách pochopím zásadnu vec. Buď budem musieť odteraz žiť vo vode alebo treba začať zháňať doktora, lebo toto len tak ľahko nerozchodím.
“Potrebujem záchranku, rýchlo…,” ledva lapem po dychu do slúchadla na linke č. 112.
“A čo sa vám stalo?” Ozve sa tá najviac vychilloutovaná teta na druhej strane
“Neviem, bolí to, pravá strana, bolesť vystreľuje do ramien. Veľmi to bolí, nemôžem dýchať. Kludne aj infarkt…proste hocičo, pošlite mi auto prosím vás…” Nástojčivo sa snažím upútať tetu dispečérku zatiaľ čo sa v príšerných bolestiach skrúcam na gauči.
“A ako sa vám to prihodilo ? Jedli ste niečo ?” Huh, tá teta si snáď myslí, že som si s ňou prišiel len tak pokecať, súdiac podľa tej pohody, ktorá vládla na druhej strane linky.
“Ja NEVIEM. ASI ZOMIERAM, mega MA TO BOLÍ. Pošlite mi sem niekoho prosííím vás.” Kričím na ňu z posledných síl a na konci s dychom….
Mal som pocit, že ten rozhovor trval nekonečne dlho. Akoby ma chcela len tak vyšetriť cez telefón. Stále sa dookola pýtala a kde ma to bolí a čo ma bolí a čo som robil a čo teraz robím a ja som len nesúvislo dookola opakoval, prosil, chrčal, z posledných síl na ňu kričal, že neviem, že len nech mi dakoho pošle lebo tu zgegnem. A tak, keď si teta bola už viac než istá že si asi naozaj nevymýšľam, a že mi je skutočne mizerne, sľúbila mi teda, že niekoho pošle.
Prešlo ďalších 30 minút. Zazvonil telefón. Na druhom konci linky sa ozve tá istá teta a milo mi vraví, aby som ešte kúsok vydržal, že nemôže zohnať voľné auto, ale že bude zháňať ďalej. A mne bolo aspoň o čosi jasnejšie, že infarkt to teda asi nebude, lebo to by som tu už dávno najskôr zarval po tak dlhom čase.
Konečne prišli. Nezáleží na tom, ako dlho im to trvalo, hlavná vec, že konečne sú tu. Bolestivo som sa potešil. Dvaja mladí záchranári vstúpili na scénu.
“Ta co še vám porobylo ?” Začínam mať pocit zlého Déjà vu. Presne tie isté otázky, ktoré mi dávala tá teta z telefónu. A ešte k tomu aj presne v tom istom poradí. Asi mi neni súdené prežiť; všetci tu majú pohodu a kopec času, len ja mám pocit, že dačo nie je v poriadku…
V polomdlobách už len počujem ako vraví záchranár č.1 záchranárovi č.2: “No a ic teraz kus rychlejši, aby šme ho nestracili”.
Nemôžem ležať, ledva dokážem sedieť, šialene ma páli celé telo, ťažko sa mi dýcha, celá pravá strana tela ma brutálne bolí, cesta je nekvalitná a hrboľatá a každým poskočením auta akoby do mňa niekto kopol. Miestami mám pocit, že do mňa niekto kope neustále. To asi aby ma udržal pri živote. Záchranka strieda jednu húkačku od druhej. To je dobre že majú viacej melódií…pomyslím si a nachvíľku to celé vnímam z úplne inej perspektívy.
“A toto, to co má byc?” Hutorí pre seba tak trochu bezradne tak trochu s opovrhnutím perší doktor, ku ktorému ma privezú. Kričím…jačím. Priznávam, som bábovka. Tá bolesť je neskutočná. Už naučený, odpovedám najrýchlejšie ako viem v tom poradí ako to majú naučené……čo…kde…ako…prečo…aj si vymýšľam, aj dokresľujem, aj hocičo….len aby ma už čím skôr rozrezali a napravili….sestrička mi pichá do žily prvé analgetiká. Nič nezaberajú…Dokonca mám pocit, že to bolí ešte viac. Chce to ópium. Yumii. Presúvajú si ma od doktorovi k doktorovi, akoby som prechádzal v tejto hre stále k vyšším levelom.
Weeeej….konečne som na CTčku, šup šup, hurá majú diagnózu, odkladajú všetky hippie náramky zo mňa, vyholený na sále, posledné, čo si pamätám je jak na nich z posledných síl zjapem: “Uspite ma alebo zabite prosíííím, už nechcem cítiť viac túto bolesť….”
Jou…presne tak zachránili ma v Penťáckej nemocnici. Keď som po 7 dňoch opúšťal ten ich špitál, na znak rešpektu a vďaky som si vybral prachy z bankomatu PRIMA banky a recept v lekárni Dr. Max.
Že aká to bola vlastne diagnóza? Žalúdočný vred mi prederavil žalúdok, ktorého obsah mi zaplavil brušnú dutinu….Po pravde som vôbec netušil, že nejaký žalúdočný vred mám. Ako mi povedal doktor, ktorý ma dal naspäť dokopy, mal by som sa zamyslieť nad svojim životným štýlom. Peckos sa nad tým len zasmial, vravel že doktorko asi nevedel, že Starkyho životný štýl je vo veľkej pohode a určite zdravší ako to, čo žije väčšina z nás, aj keď to žije bez vredu. Majčo mi zas povedal, že to mám určite z toho, že som pil vlastné chcanky a držal hladovky. Ezoterik a liečiteľ mi určite poradí, že zlé vzťahy a psychický stres sa ukladajú v solar plexe a na žalúdku a z toho potom vznikajú vredy. A prasknú vtedy, keď sa čistia vzťahy. Veru….otvorilo sa toho dosť….a to som pritom chcel ísť len na jednu posranú hipisácku dovolenku. Ja si beriem z toho hlavne poučenie do budúcna:
Niekedy je treba všetky veci odložiť na bok a ísť na dovolenku skôr, ako si ju telo vypýta samo.
starkov
Kedysi som hrával v kapele Para, teraz kreslím hudbu pre seba, občas robím filmy, vyrábam soulboxy, a keď nie práve toto, tak robím to, čo je treba :)
Follow Me:
