Jednoruký šamanko práve dovaril a pýtal sa nás, či je jej dosť. Nevedeli sme mu povedať. Potom nám prikázal, aby sme sa vyzliekli do treniek a zobral nás okúpať sa k miestnemu potoku. Tam začala ceremónia. Posadili sme sa do mini hobitieho vodopádiku s malým jazierkom a šaman nám nakázal, aby sme zavreli oči. Voda bola veľmi príjemná a chladivá. Počuli sme ako don Šakal spieva nad nami nejaké mantry, vydymuje nás tabakom a čistí listami od zlých duchov. Na konci si dobre upil z domácej pálenky z cukrovej trstiny a poriadne nás opľul.
Don Šakal pripravuje drink. Pravdepodobne okrem liány tam pridal ďaľšie rastlinky, ktoré nám „trošku“ premiešali reality
V hrnci to bubloce už 8 hodín
V oblasti okolo Tsunkiho farmy bolo veľa jednurokých šamanov. Túto ich „vychytávku“ má na svedomí časté lovenie rýb s dynamitom
Vrátili sme sa do bambusovej kabane, kde sa celá tá duchárska sešn mala odohrať. Vytiahol som si z batohu foťák (na selfie fotky), baterku, toaletný papier, fľašu s vodou, Iphone a naukladal si to k drevenej lavičko-posteli, ktorú som si vybral za svoje miesto. Ready for everything. Prinajhoršom si pustím do slúchadiel poriadny rockenroll z Iphonu, keď to bude príliš veľká zívačka: hudba predsa píše na každej droge. Absolútne som netušil, čo Ayahuasca vlastne je, ako mi zabaví a čo sa bude diať. Ešte pred pol rokom som nasával po baroch v Londýne s černošskými smažkami, vymetal jeden squot za druhým, testoval miestne MDMA a Mjau a život bol jeden vážny punk is not dead. A zrazu o pár mesiacov neskôr sa ocitám stratený mimo civilizácie niekde hlboko v džungli, s jednorukým šamanom, čo svoj kyptík využíva ako mažiarik na rastlinky, a tvári sa pritom, že práve zjedol celého indiána. Hold, aj keď bol Winettou väčší sympaťák, moje sny z detstva sa odrazu začínajú zázračne plniť….
Chvíľu som trávil čas kontrolovaním a zapamätávaním jednotlivých pozícii, aby som presne vedel, čo kde je a nepanikáril, keď mi to predsa len náhodou naozaj zašľape a budem sa cítiť dezorientovaný. Moja lavička je oproti dverám, po pravej ruke toaleťák, vedľa baterka a foťák na príšerky. Fľaša s vodou je pod mojimi kolenami. “Fajn, fajn to zvládnem” opakoval som si v duchu všetky polohy a nastavenia… Medzitým šamanko zapálil oheň, na ktorý šupol hneď nejaké rastliny, z ktorých sa pomaly začali rozliezať do priestoru husté kúdole dymu. Posadili sme sa okolo ohňa a čakali čo sa bude diať. Sedeli a čakali. Čakali a sedeli. Don Šakal sa tváril hodne odpálene a nezainteresovane. Miestami som mal pocit, že zaspal. Tak halóo? Vravím si. “Musí sa najprv zotmieť” pošepkal mi skúsený ayahuascer Tsunki, keď vycítil, že mám chuť si do šamana kopnúť, aby som čekol, či je OK.
A je to tu. Don Šakal sa náhle prebral z kómy, niečo zamrmlal a v bambusovom poháriku nám začal porcovať drink. Po jednom sme to šupli do seba. Chuť bola celkom v pohode, očakával som niečo oveľa horšie. Taká tá zemitá zmeska, trochu horká, trochu trpká, niečo ako švédske kvapky. Každému z nás sa ušli dva poldecáky. Pri každom z nich nás opäť vydymyl tabakom, čistil listami a opäť niečo zamumlal. Nakonci nás ponúkol ešte tou svojou domácou pálenkou. Domáce sa neodmietajú. Usmial som sa a vypýtal si hneď aj do druhej nohy, aby som nekríval. Karty boli rozdané. Pomaly sme sa posadili každý na svoju posteľ a s napätím čakali čo príde.
Hovorí sa, že keď raz zobereš Ayahuascu, tvoj život už nikdy nebude taký, aký bol predtým.
Čakali sme dosť dlho, kým sa vlastne začalo vôbec niečo diať. Možno aj hodinu. Tsunkimu ani Maxovi sa to nepozdávalo a tak si vypýtali ešte po jednom frťanovi, čo mal don Šakal pripravenej zo svojej pivničky v PET flaši. Prešla možno ďalšia pol hodka. S každou ďalšou pribúdajúcou minútou som strácal k šamanovi úctu a rešpekt. “Pekný odrb”, vravím si. “Gringo príde z Európy do džungle, stretne prvého šamana, ten mu spraví divadlo so švédskymi kvapkami, listami a tabakom, dá mu okoštovať z domácej pálenky a zkasne ho o kilo. Vybavené.” Strašne som sa začal rehotať a nevedel prestať. Ale že brutál to šamankovi s týmto drinkom nevyšlo. Keď som sa trochu upokojil, rozhodol som sa, že sa vyjdem trochu vyvetrať z kabane von. Z toho dymu čo tam bol ma začalo napínať. Postavil som sa, prešiel 2 kroky a padol na stranu ako podťatý. Hey whats up Johnny Boy. Počul som niekde v povetrí. Smiala sa na mne celá kabaňa. Stromy, steny, šaman, ayahuasceri. Skúšal som sa zdvihnúť, ale nedalo sa, bol som na šikmej ploche: šmýkal sa po nej a nevedel zastaviť. Všetko bolo zahmlené ako v nejakom Jakubiskovom surreálnom filme… Okolo mňa sa vlnil a krútil celý priestor a nijako som nevedel uchopiť jeho stred. Alkoholickú minulosť mám veru celkom slušnú, ale takto spitý som ešte nebol. “Hustá pálenka” bolo prvé, čo mi napadlo. “Boracho, tranquillo! Si opitý, daj pozor!” Počujem z diaľky smejúceho sa šamana. Rozhodol som sa s tým bojovať. Vstal som, padol som. Vstal som, padol som. Ako u blbých. Ani za nič na svete som nevedel udržať rovnováhu. Za každým ako som spravil pár krokov, sklátil som sa k zemi narážajúc do okolitých vecí – do stien, dreveného nábytku v kabani, do stĺpikov čo, ju podopierali… Tsunki mi na druhý deň vravel, že to boli také šupy, že si myslel, že je po mne a že si rozmlátim hlavu na padrť. Strašne som do toho nadával, takže to vyzeralo asi takto: Do piče! Prásk! Kurva jebať! Práááásk! Akoby som za každú nadávaku dostával od okolitých vecí po facke.
“Dobre dobre Starkinko,” vravím si v duchu, plaziac sa späť na svoje miesto. “Teraz sa pekne vrátiš na svoje teplé miestečko a skúsiš trochu vytriezvieť”. Na lavičke je hneď o kúsok istejšie. Trochu si vydýchnem a svoju pohodu chcem podporiť tým, že sa napijem. Fľaška je na svojom mieste. Moje vnímanie tu však vyhadzuje ďalší error. Ako skúšam tak skúšam, ruka mi prechádza v lufte cez fľašku naprázdno. Akoby tam žiadna fľaša nikdy nebola. Neveriacky to skúšam znova a znova. “Je to len klam” opakujem si v duchu a zameriavam svoju pozornosť na foťák. Priestor je však úplne pokrútený. To čo sa zdá blízko, je nekonečne ďaleko. Na všetko sa pozerám cez ďalekohlad, ale zároveň to chcem zmyslovo vnímať hranicami svojho tela. Sústreď sa Mateji, si silnejší než je ilúzia tejto reality. “Mám ho!” víťazoslavne, po chvíľke pantomími držím v rukách foťák, celý šťastný ho zovieram ako vo zveráku, aby sa mi z nich náhodou nevyšmykol. Náhle však cítim, ako mi v rukách začína mäknúť. Vyslovene sa mi krčí medzi prstami. Akoby bol z papiera. Vystrašene ho púšťam na zem. O čo mu ide? Na zemi leží pokrčený fotoaparát. S veľkým sústredením ho znovu chytám do rúk, no ten s každým ďaľším mnojim dotykom sa ešte viac deformuje a mení svoju formu. “Ok je to len haluz, ráno to bude v pohode”, snažím sa ukludniť a opatrne si ho pokladám k svojej posteli. Dobre, je na čase dať sa do pohody. Pohľadom hladám Iphone. Fajne, pustím si nejakú hudbu a zvyšok prechiloutujem. Trpezlivo ho skúšam uchopiť do rúk. Ešte kúsok, ešte… mega sa sústreďujem…..woalaaaa! Iphone is in da haus! Opatrne, poučený z predchádajúceho príbehu s fotoaparátom, sa ho jemne dotýkam a hladkám ho. Tri-štyri a Iphone sa mi pred očami premieňa na list zo stromu. “Dobre, toto teda berem. Naberá to na štýle.” vravím si, ale už menej prekvapený. Začínam si zvykať. Zovriem list do dlane a vypotácam sa z kabani von na čistinku. Moja stabilita je na tom oveľa lepšie. Stále sa síce kus potácam, ale minimálne sa už nehádžem o zem. “Asi preto že som prestal nadávať, veci mi prestali dávať facky,” múdro som si pomyslel, ale bál som sa to skúsiť. Pred kabaňou vidím Tsunkiho. Chcem ho pozdraviť a checknúť ako sa má. Nedá sa. Ústa sú zlepené a nech skúšam jak skúšam nedajú sa mi otvoriť. Miestami mám pocit, akoby som žiadne ústa vlastne ani nemal. V hlave však počujem ako mi zneje Tsunkiho hlas:
“Ako sa máš ?” Hm… tiež nemám ten pocit žeby hýbal perami.
“Na piču, z Iphonu je list.” hovorím svojim vnútorným hlasom a snažím sa pritom hýbať perami.
“Kašli na Iphone, toto je džungľa, nebudeš ho potrebovať, zahoď ho.” pozerá na mňa so zavretými perami Tsunki.
“Máš pravdu, toto už naozaj nebudem potrebovať,” prebehlo mi hlavou a zahodil som list do džungle. Až teraz mi došlo, že sa dorozumievame telepaticky. Wow, konečne fajná namotávka.
“Všimol si si, že v tej kabani sú ešte jedny dvere?” Vraví mi – myslí si. “Pozri” a ukazuje mi na opačnú stranu kabani. Videl som tam stenu.
“To neni stena,” opäť počujem jeho hlas vo svoje hlave čítajúc mi myšlienky “to je portál. Choď skúsiť.” Presunul som sa k pomysleným dverám a začal som ich skúmať rukou: naozaj, tú stenu som tam vôbec necítil a ruka mi išla skrze ňu. “Prejdi,” cítim Tsunkiho myšlienku. Prešiel som. Ocitol som sa pri svojej posteli oproti dverám. V tom si všimnem ako do kabane prichádzajú nejakí cudzí ľudia a zdravia sa so mnou akoby sme boli najlepší kamoši. „Konečne ťa spoznávam. Veľa som o tebe počul“ vraví mi jeden z nich, keď ma dobre vystíska. Vlastne ani neviem akou rečou sa rozprávame. Celá komunikácia prebieha na úrovni zachytávania a vysielania myšlienok do priestoru. “Poď sa zohriať k ohňu” volám ho, zdá sa mi, že mu musí byť riadna zima. Opäť vyjdem von z kabane. Čistinka pred ňou je plná ludí. Deti hrajúce sa s loptou, zalúbené páriky pozerajúce sa na spln mesiaca, ľudia spiaci na tráve. Proste jedna dzivá párty. Pred kabaňou kľačí Tsunki, k niekomu sa skláňa a upokojujúcim až plačlivým hlasom mu vraví, že všetko bude v poriadku, aby ešte chvíľu vydržal, že pomoc je vraj na ceste. Snažím sa zistiť kto to je. Akoby to nebolo z tohto sveta, to by som určite rozpoznal. Ale z ktorého potom?
Na druhý deň ráno sa zobúdzam úplne vyčerpaný. Nedokážem zaostriť a bolia ma oči. Všetko vidím rozmazane a rozostrene. Stále sme v džungli, tí cudzí ľudia tu už síce nie sú, ale je tu kopec nových vecí, ktoré sa nám tu primiešali navyše. Veci, ktoré tam predtým nikdy neboli, resp. sme si nevedeli naladiť ich frekvenciu v našich príjmačoch. Tsunki objavuje pri farme avokádové pole, ktoré tam nikdy predtým nebolo, na strome sa zoznamujeme s trpasličou starenkou a jej deťmi, namiesto džungle tam je džungľa, v ktorej je postavené malé mestečko s ihriskami a fontánkami. Chvíľu to tam je a potom postupne ako triezvieme sa to stráca a mizne.
Tsunkiho farma bola obľúbené miesto všetkých hipisákov z okolia
Až o pár mesiacov neskôr som pochopil, že to, čo sme vtedy zažili na Tsunkiho farme nemalo nič spoločné s tou Ayahuascou, ktorá sa po celé stáročia využíva na liečebné a medicínske účely a je súčasťou kulturného dedičstva indiánov (prevažne v Južnej Amerike). To, čo nám don Šakal pripravil bol v podstate zážitkový seminár pre turistov túžiacich si prežiť nejaký hustý a špeciálny trip, ktorý by spestril ich výlet v Amazónii a s ktorým by sa mohli pochváliť doma pred kamarátmi. Napríklad to celé mohlo byť aj tak, že si šamanko deň predtým zadelil jednu výdatnú prechádzku v džungli, nazbieral do košíka všakovaké rastlinky, listy,a bylinky, pridal tam trochu liany a na druhý deň nám z toho spravil odvar, ktorým nás na pár hodín pekne rozšroboval. Lebo v džungli všetko baví a keď to viete správne nakombinovať, tak to môže zabaviť práve takto. Ale kludne aj ináč, horšie – lepšie, podľa toho aké máte šťastie na šamana. Každopádne pár vecí, ktoré sa mi tam udiali, zmenili navždy moje vnímanie reality a ja som vedel, že chcem o tom vedieť viac. O pár dní na to som Tsunkiho farmu opustil a vydal sa smerom na juh, v nádeji že stretnem šamana, ktorý mi to celé o kúsok lepšie vysvetlí.
Tieto príbehy sa odohrávajú na prelome rokov 2010-2011, tak ako boli zaznamenávané v denníku. Nie sú návodom ani odporúčaním, skôr by si každý mal zobrať svoje vlastné poučenie, aby nedopadol ešte horšie ako ich autor.
starkov
Kedysi som hrával v kapele Para, teraz kreslím hudbu pre seba, občas robím filmy, vyrábam soulboxy, a keď nie práve toto, tak robím to, čo je treba :)
Follow Me:
