Raz za čas si dovolím odísť preč. Preč z prostredia v ktorom sa pohybujem, preč od práce, ktorou sa zaoberám či živím, preč od rodiny, vzťahov a ľudí s ktorými som každý deň v kontakte.
Ono to zneje jednoducho, každopádne tie odchody bývajú celkom náročné a husté, lebo hĺbka tej intenzity s ktorou som tu vo všetkom zakliesnený a zaseknutý sa niekedy javí ako nekonečná, ako niečo, z čoho sa nedá len tak ľahko uniknúť a odísť.
Prvýkrát som takto odišiel pred deviatimi rokmi. Bolo to práve v období, keď kapelu rozoznela silná túžba spraviť šiesty album (Para – Menšina). Chalanom som sa márne snažil vysvetliť, že teraz potrebujem odísť. Nevedeli to úplne pochopiť a prijať a ja, hoci som sa bál, že keď sa vrátim album bude hotový aj bezomňa som predsa len nakoniec odišiel. Keď som sa po pol roku vrátil, bolo super vidieť, že na mňa čakajú a že sme ten album nakoniec mohli spraviť spoločne. Po tomto albume som z kapely na ďaľší rok odišiel.
