Kebyže sa mi niekto z mojich kamarátov pred 6 rokmi prizná, že 21 dní nejedol, neveril by som mu ani slovo: vysmial by som ho, zosmiešnil, a automaticky by som ho začal brať s rezervou a s veľkým výkričníkom. Veď sami to asi konieckoncov poznáte. V dnešnej dobe konšpiračných, motivačných, duchovno-spirituálnych a neviem ešte akých informácii, teórií, webov, blogov, videí, ktoré na nás vyliezajú z každého kúta izby, či internetu je veľmi ľahké sa v tom všetkom stratiť, prípadne utopiť a celkom zblbnúť. A preto je najjednoduchšie stotožniť sa so svojím egom, vyhlásiť to za zdravý rozum a kritické myslenie, lajknúť si na FB skupinu lovci šarlatánov, tváriť sa pritom múdro a zodpovedne a povedať si, že oddnes budem veriť len tomu čo nám veda a študujúci medici dokážu spoľahlivo vysvetliť, systémom tvrdenie-dôkaz-pravda/lož. Lenže na živote je krásne práve to, že sa veľa vecí pomocou vzorcov, prípadne naším “kritickým myslením” a rozumom dokázať a ani vysvetliť nedá. A aj preto je ten život a všetko okolo neho taká veľká paráda a neskutočná namotávka.
Takže poďme poporiadku. Najprv vám trochu priblížim setting do ktorého som sa dostal. Začiatok jesene roku 2013. Pred pár týždňami som práve odohral posledný koncert so svojou kapelou Para. Rozišli sme sa: v dobrom aj v zlom. Nejako som nadobudol pocit, že ten projekt je pre mňa naplnený a že mu už nemám čo odovzdať. Konieckoncov nič sa nedá ťahať večne. Fair enough. Okrem toho sme sa čerstvo rozišli aj s frajerkou. Fajn fajn, vravel som si, aspoň sa to celé deje naraz. S Dušanom som sa dohodol, že ostanem do leta bývať v jeho chatke, ukrytej v lesíku pri Sv. Juri. Tá chatička bola luxusná, taká ta fínska architektúra, k nej 20 ha pozemok s brutálnym výhľadom na Karpaty. A aj keď ma ten rozchod vtedy dosť bolel, snažil som sa byť nad vecou a práve to prostredie mi veľmi pomáhalo uzemniť sa, stíšiť a ponoriť sa do seba. Prešli prvé týždne, a vravel som si že aký som hustý, denne som si aj 20 minút zameditoval, sem-tam som si zacvičil jogu a popravde sa mi zdalo, že som už mega stíšený a v klídku a že všetko je na dobrej ceste aby som sa odrazil od dna, ktoré som si zažíval. No a práve pri takomto stíšení mi chatičku vykradli (nezamknuté balkónové dvere pri jednej z mojej náštev BA – áno, presne takto stíšený som bol). No a tí zlodeji mi ukradli v podstate len dve veci: požičaný foťák, s ktorým som robil časozber na svoj videoklip a staručký MacBook: bezcenný kus železa a plastu, ktorý fungoval len keď bol napojený na káblik a svojim shhhhhhhhhh-vrrrrŕ pútal na seba vždy šetku pozornosť. Bol to taký ten počítač pre dôchodcov čo majú kopec času a nikam sa neponáhlajú. A aj keď bol aký bol, za to, že ma učil trpezlivosti, som sa mu odmenil tým, že som mu na 100 percent dôveroval: bolo v ňom všetko z mojich ostatných 6tich rokov života a samozrejme, že skoro nič nebolo odzálohované: hudobné projekty, rozpísaná knižka (cca 200 strán), celý časozber (cca 6000 fotiek), proste všetko to krásne a tvorivé, čo som za posledných 6 rokov vytvoril.
Viete, niekedy máte pocit že sa už nedá viac padnúť dole. A práve vtedy dostanete takú facku, že pochopíte, že padať dole sa dá donekonečna a že len vy sami si určíte hranicu, kedy to je ešte pád a kedy sa už začína stúpať nahor. Prvé dni po vykradnutí chaty som prežíval brutálne zúfalstvo a beznádej. Akoby mi niekto ukradol dušu. Chodil som po lese ako zmyslov zbavený a hľadal ho pod stromami, v čerstvo napadanom lísti, v odpadkových košoch. Po Sv. Juri som vyvesil plagátiky, že mi vykradli chatu a že som ochotný zaplatiť 1000 eur tomu, kto mi opäť nájde môj krásny mekbučííík. Kúpil som si knižku Sila myšlienky a v tej medzipauze keď som ho nehľadal, tak som meditoval a vizualizoval si ako ho nachádzam a ako sa teším že sme spolu opäť šťastný: moja rýchla ruka na jeho pomalej klávesnici. No proste aplikoval som všetky tie ezoterické finty, návody a žvásty z internetu a veril tomu, že vesmír a jeho energie sú také silné a že ja som taký stíšený a vymeditovaný, že to, že si k sebe znovu nájdeme cestu je takmer hotová vec. A veru… Prešlo pár dní a v maili som si našiel správu: Chatu ti vykradol brano Vagner alias CIMO a tieto veci predava Matus Struhar. Začal som konať. Od miestnych som si zohnal adresu Struhara. Aaa Struhar je tu známa firma. Fetuje a vykráda chaty, povzbudili ma. Sobota večer, pred jeho domom. Vo vrecku mám zapnutý diktafón a zvoním mu na dvere. Je mi jasné, že šancu mám len jednu a že ho nesmiem vyplašiť. Za dverami šramot. Zvoním a búcham o kúsok nástojčivejšie.
Kto je? Ozve sa nie príliš prívetivý ženský hlas po chvíľke šuchtania. Pravdepodobne jeho mama.
Otvorte prosím, tu je Matúšov kamarát. Dobrotivo fabulujem.
Nie je tu.
Tak ma pustite dnu, počkám na neho, potrebujem mu niečo dať. Snažím sa zaujať.
Bolí ma hlava, som po operácii, chodťe preč. Rozmrzelým hlasom ma odbíja žena za dverami.
Pohotovo vyťahujem z batoha kalimbu a začínam na nej hrať. Teta nebojte sa ma, zahrám vám liečivo, to vám určite spraví lepšiu náladu. Prepnem na srdiečkového hipisáka a cítim sa zároveň ako v rozprávke o kozliatkach a vlkovi. Žena za dverami má však jasno. Odíďte lebo zavolám políciu. Naveľa sa mi od nej podarí vymámiť, že Matúš šiel na pivo do miestnej krčmy. Nie je mi viac treba, poďakujem, poprajem veľa šťastia, zdravia a v ďaľšom strihu už otváram dvere miestnej krčmy. Pýtam sa barmanky: Matúš tu náhodou nebol?
Šak tam sedí, si slepý či čo? Ukazuje nechápavo poza môj chrbát.
Nadýchnem sa. Obzriem sa. Za stolom sedí celkom sympatický chlapec s bradou, v žltej mikine, smeje sa od ucha k uchu. Pri ňom sú dvaja miestni štamgasti a spolu sa nalievajú pivom a rumom. Dones si pohár a poď si dať s nami. Prehodí smerom ku mne Matúš, keď ma zaregistruje pri bare ako si ich obzerám. Nebudeš predsa chlastať sám. A zasmeje sa. S Matúšom sa stávame hneď super kamaráti a strávime spolu celý večer. Vymetáme miestne krčmy rad za radom, rozprávame sa o všetkom možnom aj nemožnom. Matúš mi hovorí o svojom živote, o svojich snoch, túžbach, plánoch. Vraví mi ako by chcel vedieť hrať na gitare, ja sa mu hneď ponúknem, že keď chce tak ja ho budem učiť. Veľa sa smejeme. Máme veľmi podobný zmysel pre humor. Okolo prejdú holky, pristavia sa, zaflirtujeme si spolu a on ako správny wing man, mi ich začne dohadzovať. No proste celkovo je to parádny večer. Nad ránom keď sa lúčime, tak to na neho vybalím. Nie priamo, neobviňujem ho, len mu vravím, že sa mi stala taká a taká vec a že on je miestny a pozná lokálne partičky a že či by nevedel od nich ten môj počítač odkúpiť, že nepotrebujem vedieť žiadne mená, všetko anonymne, dám len peniaze a on mi ho prinesie späť. V tom momente na chvíľku zastal čas. Mlčky a ticho na mňa pozerá. Potom sklopí oči. Keď sa znova na mňa pozre, pohľad sa mu leskne, chce niečo povedať, ale nepúšťa ho to. Trochu som zacítil šancu. Zatlačil som na neho trochu viac: nástojčivo som mu hovoril o tom ako to je pre mňa dôležité, aké krásne projekty som tam mal, koľko mojej práce tam bolo… Vrátilo ho to naspäť. Neurčito sa zatváril, a po chvíli váhania povedal, že o ničom nevie, ale že skúsi niečo zistiť aj keď mi nič nemôže sľúbiť. Rozlúčili sme sa a ja som vedel, že ho už viac neuvidím. V tých jeho očiach bolo napísané všetko. Aj s ospravedlnením.
Ok ok, trochu som sa rozpísal, v podstate stačilo aj napísať, že som v priebehu pár týždňov prišiel o všetko, čo som mal a na čom som staval, bol som zúfalý a nemal som čo viac stratiť. A jediné východisko, ktoré mi dávalo zmysel bolo ponoriť sa do seba. Úplne najhlbšie ako sa dá. Lebo tie depky, ktoré ma chytali boli nekonečné a vcelku aj dosť nebezpečné.
No a aby som prišiel na iné myšlienky, začal som teda meditovať každý deň. Pol hodina ráno a pol hodina večer. Do toho som si vymyslel, že budem každý deň cvičiť jogu. Keďže vo všeobecnosti sa už poznám a viem, že mám brutálny problém s disciplínou nakreslil som si na papier tabuľku, kde v riadkoch boli dátumy a v stĺpcoch činnosti, ktoré ma mali zamestnať natoľko, aby som stále nemyslel na to všetko, čo sa mi v posledných týždňoch udialo. Ten moment, kedy som si tú činnosť z konkrétneho dňa mohol odšrkrtnúť, stál veru zato. Udržovalo to moju motiváciu pri živote. Proste nechcete mať prázdne políčko v tabuľke, keď ho môžete mať odškrtnuté. Dont break the chain! Urobíš to dnes a zajtra to chceš urobiť znova, a to všetko kvôli jednému hlúpemu krížiku.
Takže môj deň vyzeral približne takto:
Budil som sa skoro ráno o 5.30, pol hodina meditácie, potom hodina jogy, potom som hodinu dýchal do svojho tela (to sú celkom veľké zjeby, vedome dýchaš do jednotlivých častí svojho tela – chodidlá, členky, noha, ruka, atď…. a snažíš sa tam ten dych cítiť), hodina hry na klavír, pol hodina behu po lesíku, zdravý šalát na raňajky. Well done, máme práve 10 hodín a deň sa môže začať. Samozrejme, že to nevyzeralo našlapane hneď takto od začiatku: čím dlhšie som však bol prepnutý v tomto móde, tak tým viac som si na seba nakladal a posúval svoje hranice a limity k stále väčším extrémom. Napríklad som začínal vstávaním o 8.00, ale už po mesiaci tejto šialenosti som vstával o 5.30. Klavír po mesiaci pravidelného hrania (30 min denne), zrazu začínal pod mojimi prstami ožívať a ja som si uvedomil, že namiesto 30 minút hrám hodinu. Časom som sa namotal otužovanie a od polovice novembra som sa viac menej pravidelne 3x do týždňa chodil kúpať na moje obľúbené jazierko.
A ako to už v takýchto príbehoch býva, zrazu vám do rúk začínajú prichádzať úplne iné knižky na aké ste zvyknutý. Začalo to knihou Music of Phytagoras. Odhliadnuc od toho ako je tá kniha super zaujímavá, bolo tam spomínané aj to, ako Phytagoras držal pravidelne hladovky. Kratšie len tak preventívne, a dlhšie vždy keď išlo do tuhého a on musel niečo riešiť. Okrem toho založil komunitu svojich žiakov a od každého, kto sa chcel stať jej členom, vyžadoval super prísnu disciplínu: dlhotrvajúce hladovky, 5 rokov v absolútnom tichu, atď. a až potom sa mohol nazvať pytagorejcom…, Proste šéfko si na sebe ujel a chcel si byť istý, či ten a ten má nato, aby sa stal jeho žiakom a stúpencom. No a o koľko som ja horší ako Pytagorov žiak, vravím si? A šup ho, ďaľší deň som pil len vodu. K môjmu prekvapeniu som necítil vôbec hlad. A tak podľa tej hry Dont break the chain, som nejedol ani nasledujúci deň a ani ten ďaľší. A zrazu som bol úplne z toho mimo, lebo v priebehu troch dní sa mi to v hlave cakumprásk zresetovalo a preformátovalo a ja som zrazu prišiel nato, že keď 3 dni človek neje, tak všetko je v najväčšej pohode. Priblížili sa však vianoce, postupne začali obžierky a tak som svoj prvý 4. denný pôst ukončil.
Potom to už šlo rýchlo. U sestry mi prišli pod ruku knihy Hladovění pro zdraví a Urinoterapie a nemoci. Obe knižky som vyslovene zhltol. Do svojej dennej rutiny som zaradil pravidelné výplachy hrubého čreva klystírom a pitie vlastnej uriny. Najprv len tak na omak pod jazyk, neskôr som sa ňou začal natierať, odparovať si ju, a končilo to tým, že začať deň s pohárikom kvalitnej uriny znamenal základ vydareného dňa. Úplne rozumiem tomu prečo skoro všetci úspešní ľudia boli v mladosti trýznení a prznení nejakým športom. Vybudovalo to u nich zdravé návyky a disciplínu. Fokus. A ako som práve objavoval sám na sebe, disciplína a mať veci pod kontrolou je polovičný základ každého úspechu. Dokonale som zrazu vedel ovládať svoje pocity a myšlienky a bol som skutočným pánom samého seba. Povedal som si, že nebudem jesť sladké? Neexistovalo nič jednoduchšie. Cigarety som prestal fajčiť zo dňa na deň. Do zamrznutého jazera som išiel ako terminátor bez náznaku akejkoľvek emócie. Týždeň chlastať iba vodu a chcanky? Poďme nato.
Začal kresťanský pôst pred Veľkou nocou a ja som vedel, že som pripravený. Išiel som do toho s rešpektom, úctou a pokorou. Knižka Hladovění pro zdraví mi dala všetko potrebné know how a brutálne ma namotivovala. Doktorka Partyková v nej presne opisuje všetky chemické a fyziologické procesy, ktoré začínajú prebiehať v organizme po vysadení jedla. A aj keď bol rozbeh trochu náročnejší, keď som sa prehupol na 4. a 5ty deň začal som sa cítiť späť vo svojej koži. Každé ráno som pokračoval hodinovým cvičením jógy a 30 minútovým behom po lese. Pravidelne som si kontroloval váhu. Partyková píše, že ak schudnete o ⅓ svojej váhy, treba začať jesť, lebo to nerozchodíte. Úplne krásny check point. Po siedmom dni som bol dole o 8kg. Úbytok na váhe sa zastavil. Pol dňa som trávil v domčeku a na pár hodín som vždy zabehol do svojho štúdia, kde som dokončoval Zrkadlenie. Zrazu som si uvedomil, ako mám veľa voľného času, keď nemusím riešiť jedlo. Akonáhle som si naložil na seba veľa vecí, programu a povinností, ktoré som musel počas dňa vyriešiť, tak ma to veľmi vyčerpalo. Prišlo mi zároveň aké sú to všetko zbytočnosti a hlúposti a tak som s tým prestal. Začal som vnímať svoju energiu aj čas úplne iným spôsobom. Spomalil som. Ale zároveň som bol rýchlejší a aj mi to chytrejšie myslelo. Niečo ako time bullet v Matrixe. Akoby som bol vždy o pár sekúnd pred tým, čo sa stane. Bol som v plnom vedomí, cítil som neuveriteľný pokoj a kľud. Rodičia ma poslali k doktorke na testy, lebo sa im nepozdávalo že už dva týždne nejem. Lekárka mi vynadala a prikázala, aby som začal hneď jesť, že testy dopadli katastrofálne a že o pár dní umriem, ak s tým niečo nezačnem robiť. Ja som sa len smial a povedal jej, že sa cítim fantasticky, neznesiteľne ľahko a mám pocit, že lietam. Ona mi povedala, že sa tomu nediví keď som schudol 8 kg. Aspoň vidíte koľko odpadu som mal v svojom tele, tanečným krokom som sa vypotácal von z ordinácie a vrátil sa späť do lesa. Posledný týždeň hladovania bol jeden z najkrajších zážitkov aké som kedy mal. Už som nikam ani nemal potrebu chodiť, celý čas som sa zdržiaval v domčeku alebo na záhrade. Farby, vône a zvuky vytočené na maximum, celé hodiny som počúval hudbu, ale úplne iným spôsobom: každý tón, každá pauza mňou prechádzala a ja som sa prechádzal v nej, celé hodiny som hral na klavíri a nevedel prestať, keď som išiel lúskať na terasu orechy, tak som si to vyslovene užíval. Čo orech, to nekonečná radosť zo života a úplna ľahkosť bytia. Všetko zrazu dávalo zmysel. Zima bola krátka a keďže mi ostalo veľa matrošu pre vtáčiky, obvešal som lojovými guľami z Lídla celý strom, na ktorý sa automaticky presunuli všetky zvieratká z lesa. Veveričky, sýkorky, brhlíky, ďatle..no proste čistá zoologická záhrada 3 metre vedla mňa. Nastalo úplne rozpustenie ega a splynutie so sebou samým a s mojim okolím. Život bol jedna dokonalá paráda.
Dnes prešli 2 roky od môjho 21 dňového hladovania. Listujem si v denníku, ktorý som si v tom čase písal a neveriacky krútim hlavou, že aký som bol vtedy makač. Hold s disciplínou je to ako s cigaretami. Keď nemáte vypestované správne návyky z detstva, recidíva môže nastať kedykoľvek. Btw, fotky na Zrkadlenie spravil Bobo tesne po tejto hladovke :)
starkov
Kedysi som hrával v kapele Para, teraz kreslím hudbu pre seba, občas robím filmy, vyrábam soulboxy, a keď nie práve toto, tak robím to, čo je treba :)
Follow Me:
