Keď sme sa teda pred 2 rokmi rozhodli presťahovať do tej prírody, vyzeralo to tu už vtedy na jednu hustú tlačenicu. A teraz sa mi zdá, že tá hustá tlačenica je ešte o kúsok hustejšia. Každý mesiac sem prichádzajú noví ľudia, presne s tým istým zámerom ako my: chcú sa tu usadiť, starať sa o kus zeme, hospodáriť, pestovať zdravé jedlo, zdielať svoje starosti a radosti v nejakej komunite, komunite ľudí, ktorá zmýšľa podobným spôsobom. Vypomáhať si navzájom prácou, zdielať stroje, či iné zdroje, ktoré majú vo svojom vlastníctve. Niektorí z nich to síce po čase vzdajú, ale stále je nás tu dosť. Teda takých tých čakateľov, čo sa pre tento typ života rozhodli. Jeden náš kamarát, nám voľakedy dávno, keď sme ešte bývali v meste povedal: čo stále riešiš? Kúp si kus zeme a zachrániš seba aj kus prírody. Myslím, že dnešná doba mu dáva za pravdu.
Ako sme však časom zistili, kúpiť tu niečo, vôbec nie je jednoduchá vec. Ceny sú tu úplne ustrelené, a za rozpadávajúci sa dom s kúskom pozemku dáte približne rovnakú sumu ako za dvoizbový byt v centre Bratislavy. Alebo vám za podobne ustrelenú cenu ponúknu pozemok, ktorý je úplne vytrhnutý z reality – zastrčený niekde na rúbanisku, trnkami či inými náletovými drevinami zarastený kúsok lúčky, ďaleko od cesty, bez vody, elektriny, výhľadu, bez ľudí.
A ako si tu teda nájdem nejaký pozemok, alebo dom, ktorý by som si mohol kúpiť?
Pýtam sa jedného kamaráta z vedľajšej doliny na spontánnej jam-session, ktorý tu už nejaký ten rok gazduje na vlastnom.
Nerob nič. Ak si sa naozaj rozhodol, stačí keď budeš čučať tam kde si a ono niečo k tebe príde. Teda ak to myslíš vážne a vydržíš.
Nerobiť nič je asi to najťažšie čo si na seba dokážeme vymyslieť. Mať iba takú tú jednoduchú dôveru vo vlastný osud, veriť že všetko bude tak ako má byť a bude o nás dobre postarané. Nesnažiť sa, nechcieť, neponáhlať sa, nebáť sa stále o niečo, nebojovať. Len tak byť a plynúť životom.
Priateľka mi raz rozprávala o jednom chalanovi, ktorého stretla na púti Camino de Compostela. Ten chalan prešiel celú púť (800 km) pešo a bez jedinej koruny. Proste len tak šiel a veril že bude dobre. Nežobral, nepýtal peniaze, len šiel. Keď ho ona stretla na konci svojej púti v Santiagu, ten chalan mal v sebe tak neopísateľný pokoj, že bez toho aby poznala ten jeho príbeh, tak ho pozvala na raňajky. Tak tak, ono sa to deje aj bez nás. Stačí byť rozhodnutý a mať jasnosť vo svojom zámere.
Keď sa tak spätne obzriem dozadu, tak si veru silno uvedomujem, že objavovanie významu slovíčka POKOJ je pre mňa asi tá najväčšia integrácia všetkých mojich príbehov z minulosti, pôstov, hladoviek, medicín, šamanov, či diét, na ktorých som bol v amazónii.
A dnes viem že POKOJ je niečo, čo treba v živote v čo možno najväčšej miere akumulovať, zbierať ako body v počítačovej hre. Vedieť sa s ním kedykoľvek prepojiť, keď na vás niekto ukáže prstom, ostať pokojný keď celý svet naokolo je v plameňoch. Pokoj totiž máte, a potom zas nemáte, a podľa toho ako ste pokojný sa mení aj vnímanie reality, ktorú si práve idete.
Pamätám si, že prvý rok sme tu v prírode behali jak splašené psy a hľadali sme, že čo-kde by sa dalo prikúpiť, len aby sme boli v kľude, že niečo máme v zálohe, vidiac všetkých tých ľudí, čo sa snažia o to isté. Bolo to úplne márne. A tak sme sa nakoniec ukľudnili, vypustili to, a zaliezli sme na ten náš kopec do prenajatého domčeku a začali tam – ako nám ten kamarát z vedľajšej doliny poradil – čučať.
No a potom prišiel ten dlho očakávaný moment, ja som stlačil enter a vypustil svoj album Domovom na internet. A ešte v ten mesiac k nám naozaj prišiel aj ten vysnívaný kúsok zeme, o ktorý sa môžeme teraz začať starať.
Písal som to už minule a som o tom presvedčený, že nie je lepší čas ako teraz aby sme sa naozaj začali venovať tým veciam, ktoré nám prinášajú v živote radosť a naplnenie.
A ono je niekedy naozaj osožné, urobiť takú tu hrubú čiaru za minulosťou. Pozrieť sa dozadu, porovnať to s prítomnosťou a so súčasným status quo. Nájsť v tom nejaký ten zmysel a opustiť to čo už zmysel nedáva. Mne sa to deje práve v týchto dňoch. Pred pár dňami som zahájil veľký úklid svojho počítača a tam je naozaj, že všetko. Akási taká moja osobná wikipedia. Blogy, ktoré som v tom čase uverejnil aj neuverejnil, pesničky, ktoré som nedokončil, fotky, videa, účtovníctvo, práce a joby, ktorým som sa venoval, proste môj harddisk neošalíš, je tam aj zo 10 rokov matrošu môjho ja. A ako si tak prechádzam teraz všetkými tými priečinkami a vecami, ktorým som sa v živote venoval, postupne ich presúvam do Trashu a neveriacky pritom krútim hlavou: to fakt som toto vtedy robil?
Máme takého kamaráta, ktorý nám raz povedal: tvoj vzťah k peniazom je odrazom toho, ako narábaš so svojou vlastnou energiou. Inu, dalo by sa aj povedať, že to koľko máš peňazí, je zhmotnením toho, ako si tú svoju energiu vážiš. Ja som si pri tom fast-checkingu mojej minulosti uvedomil, že kebyže mám tú svoju energiu, ktorú som za tie posledné roky vynaložil do všetkých tých vecí, ktorým som sa v živote venoval, zhmotnil, tak by som si už dávno svojpomocne postavil dom, býval v ňom, vonku za oknom by som mal ovocný sad, pár zvierat, jazero, nahrávacie štúdio, proste all you can eat. A presne to teraz idem spraviť. A vy ste ma v tom, v tom mojom crowdfundingu podporili. To je niečo, čo naozaj má pre mňa neoceniteľnú hodnotu.
Každopádne, čo mi ten crowdfunding ukázal bolo, že postaviť sa za ten svoj život, ktorý teraz mám, stáť pokojne ako strom, rovný a spriamený, byť svojim Domovom bola pre mňa veľká skúška a lekcia.
Od momentu ako som si najprv naduto myslel, že ten môj album je naozaj že masterpiece a že vyzbierať tú sumu na vydanie LP bude hračka. Raz-dva-tri. Potom prišiel silný reality check, kedy v polke kampani som mal vyzbieraných len nejakých 5 percent cieľovej sumy. Do toho mi skáče moje ekologické alter-ego: a chceš to vôbec vydať na LP a CD? Toto Matejíčku, že vôbec nie je eko. Vieš aká veľká uhlíková stopa je z toho? Kua…prauda….v duchu si mumlem. Alebo že Starkúšik a vieš koľko ľudí potrebuje tie peniaze na dôležitejšie veci viac ako ty?
Na pár dní som to teda vypustil a neriešil. Potom sa zrazu preberem z tohto svojho eko-empatického-stavíku pred koncom kampane s víťazoslávnym ÁNO!!! Jasné že to chcem. Ide o moju platňu. Je to celé super matroš a toto som predsa teraz ja. Moje naplnenie. Moja práca, ktorej sa chcem v živote venovať. Môj živote, ktorý žijem a chcem ho žiť a ísť v ňom ešte viac do hĺbky. A tak som narýchlo začal o albume viac písať, viac ho promovať, rozposlal som tlačovú správu o tom, že som vstal z mŕtvych a posunul album do rádií a hudobným redaktorom.
Tri dni do konca crowdfundingu, vyzbieraných mám cca 30 percent. Píše mi kamarátka Lucia motivačnú správu, že čo treba všetko spraviť aby som tomu pomohol. Ani som ju poriadne nedočítal. Zdalo sa mi absolútne nereálne, že sa toto dá ešte nejako zachrániť. Ok, priznávam, vzdávam to. Toto fakt nie je pre mňa. Tlačiť na ľudí, naháňať ich a pýtať od nich peniaze nie je úplne to, v čom som sa našiel. A namiesto finišu, som začal písať blog pod pracovným názvom Otvorený list môjmu kmeňu, kde som sa snažil nejako vtipne a sympaticky obhájiť to, prečo ten crowdfunding nevyšiel.
Matejko, ty vôbec nie si tranquillo (pokojný), vraví mi žena pri tom ako sa topím v sebalútosti a vymýšľam si rôzne aktivity, len aby som sa nejako zamestnal a čo najrýchlejšie zabudol na to, že som nejaký album vôbec vydal.
Úspech od neúspechu častokrát delí veľmi tenká hranica, a len od nás záleží, ako to zavnímame a na ktorej strane sa ocitneme. Neviem úplne opísať to, čo sa stalo za tie posledné 2 dni tej kampane. Či to bola podpora mojej ženy, motivačný mail od Danka, alebo môj strach z toho, že v googli bude to moje Domovom už navždy neúspešné. Alebo som sa jednoducho len ráno zobudil, a uvedomil som si kde som. Ako sa mám. Čo robím. A to mi pomohlo prepojiť sa opäť raz nachvíľku so svojim pokojom.
Mám taký pocit, že práve teraz prichádza ten čas, kedy bude dôležité aby sme sa navzájom vedeli naučiť dať si to uznanie. Navzájom sa podporiť v tom čo robíme, tým kým sme. Ak nás to teda na tej našej ceste inšpiruje. Spolu toho dokážeme oveľa viac.
Každý máme svoju komunitu, svoj kmeň do ktorého patríme, pre ktorý tvoríme. A tá naša energia, či už vyjadrená peniazmi, alebo nezištnou pomocou, či podporou je ako priložiť drevo do ohňa, ktorý v nás horí a potom sa cez nás manifestuje a pretvára okolie. Všetci sme tu na zemi umelcami a robíme svoj vlastný druh umenia, ktorý v konečnom dôsledku nepatrí len nám. A ako hovorí jedno čínske príslovie, ak raz opustíš umenie, umenie neskôr opustí teba.
starkov
Kedysi som hrával v kapele Para, teraz kreslím hudbu pre seba, občas robím filmy, vyrábam soulboxy, a keď nie práve toto, tak robím to, čo je treba :)
Follow Me:
