O živote, ktorý by som chcel žiť a moja sociálna dilema

Po pozretí filmu Sociálna Dilema, vznikla vo mne jedna celkom vážna sociálna dilema. Nie preto, žeby mi ten film povedal niečo nové. O tých veciach o ktorých sa tam rozpráva asi každý z nás už niečo čo-to tuší…

Niektorí viac, iní máme menšie paranoje, každopádne je viac než zrejmé, že niekto/niečo nám už pekných pár rokov veľmi nenápadne, postupne, no o to čoraz viac efektívnejšie a úspešnejšie kradne náš čas.

A pritom čas je jediný skutočný majetok ktorý máme, alebo aj nemáme, keď nevieme čo s ním. Ak nepoznáme jeho skutočnú hodnotu, tak nám príde úplne neškodné si ho len-tak hala-bala pomíňať kade-tade, vďačne, dobrovoľne a ešte k tomu zadarmo.

Neviem čím to je, že máme tendenciu unikať z reality v ktorej sa práve nachádzame a ktorú sme si sami zvolili, že chceme žiť. Akoby sme tu nami práve zažívanú prítomnosť pokladali miestami za celkom hustú nedobrovoľnú nudu, podobnej tej, kedy čakáme v amublancii u lekára.

Tým našim čakaním sa nedá jednoducho len-tak prescrollovať ani preskipovať a tak sa automaticky radšej nechávame vtiahnuť do reality, ktorú nám namieša niekto iný, výhodou ale tentokrát je, že tam máme práve tú možnosť dať one time-next time-skip time.

---

Myslím si, že film Sociálna Dilema by mal byť pre každého dobrovoľne povinný asi ako antigénové testy (Mišo Truban ho veľmi dobre zhrnul tu).

A možnože po jeho zhliadnutí ako prvé spravíte to, že si vymažete z telefónu všetky tie nezmyselné sociálne aplikácie, ktoré sú za tento marazmus našej pozornosti zodpovedné. A potom si môžeme stanoviť ešte aj prísny režim v ktorých hodinách počas dňa sa svojho miláska ani nedotkneme. Alebo si dáme od toho virtuálneho sveta úplny detox. Aspoň na niekoľko dní sa sami pred sebou popýšiť tým, že sme vlastne v pohode.

Hotovo. Podarilo sa nám s tým vybabrať?

Mne nie.

Lebo potom prišlo také to skutočné precitnutie do vlastnej pravdivosti.

Nemyslím teraz to, že som nemal zrazu kam uniknúť zo sveta a svojej reality, ktorú som si vytvoril a ktorú som sa rozhodol žiť. Tá moja realita je v podstate celkom OK, mám ju rád a to že som z nej unikal občas niekam preč bol zlozvyk, ktorý v mojom živote nie je až tak dôležitý a veľmi rád sa ho zbavím.

Čoho som sa však naozaj zľakol bolo, že namiesto toho aby som ten svoj život len tak jednoducho žil som zistil, že mi začala chýbať pritom práve tá vaša pozornosť: akýsi feedback, že je to cool.

Uvedomil som si, že som presne jeden z tých, ktorý vám chce ukradnúť ten váš čas: že feedujem tú umelú inteligenciu, ktorá vládne tým nekalým virtuálnym priestorom, dávam jej pravidelne papať a snažím sa to robiť čo najviac poctivo a efektívne, občas trochu prikrášlene, len aby ste mi aspoň nachvíľku uverili, že to čo žijem, je momentálne aspoň o kúsok lepšie ako to, čo práve zažívate vy. Kliknete nato? Lajknete to? A na toto?

Veru…a tak sa teraz snažím nájsť si v tom balance – aby som sa pritom všetkom nestratil.

---

Mám takého kamaráta, volá sa Mitsu, písal som už o ňom na inom mieste, pre tých čo sa s ním stretávajú teraz prvýkrát, tak len tak v krátkosti: Mitsu je japonec, žil 12 rokov v úplnej izolácii, hlboko v amazónskom pralese, asketickým životom a učil sa tradičnej Shipibskej medicíne – dietoval rastliny z džungle. Osobne nepoznám v svojom okoli človeka, ktorý by lepšie rozumel svojej mysli a myšlienkam.

Keď sa s ním rozprávate, tak dáva väčšinou úsečné odpovede, ktoré vám úplne nabúravajú stereotyp toho ako vnímate svet, a nad ktorými potom hodnú chvíľu rozmýšlate, že ako to vlastne myslel.

Raz som sa ho len tak medzi rečou spýtal, že prečo nenapíše knižku o svojom poznaní, ktoré získal v džungli. Nato mi len povedal, že nie je treba. Keď som mu oponoval a vravel, že nedávno som čítal v jednom facebook fóre príspevok od chalana, ktorý tiež roky dietoval v džungli a to čo zdieľal bolo veľmi zaujímavé a inšpiratívne, tak mi len povedal, že on tomu neporozumel, preto o tom píše.

Je to ako tá teória o farárovi, ktorý káže práve preto, lebo nie je o tej svojej viere až tak presvedčený, nerozumie jej a potrebuje si to opakovať.

A dnes žijeme presne tú dobu, o ktorej má veľa z nás potrebu písať. Píšeme / hovoríme o zmene kolektívneho vedomia, o vedomom živote, o sile pozitívnej myšlienky, myšlienkových prúdoch s ktorými rezonujeme, o emóciach, ktoré vplývajú na naše konanie, zdravie, o tom ako žiť vedomé vzťahy s partnerom, ako neodsudzovať, neposudzovať, ako byť štedrý, pomáhať druhým, ako sa stať lepším, …. proste toto všetko a ešte omnoho viac zdielame vo svojom kmeni.

A ja viem, že to čo momentálne žijem je tiež len môj pokus, moja snaha o to, žiť ten život lepšie ako som ho žil doteraz. A že všetok ten obsah, ktorý popritom tvorím, tak tvorím v prvom rade pre seba: aby som sa rýchlejšie naučil, uvedomil a osovojil si práve taký život, ktorý by som chcel naozaj žiť.

A preto vám chcem poďakovať za každý kúsok pozornosti, ktorý mi venujete a ktorou vás aspoň trochu inšpirujem.

Ako aj ja ďakujem každému, kto si zoberie trochu z tej mojej pozornosti a inšpiruje ma ňou k niečomu novému, nepoznanému, múdrejšiemu či lepšiemu.

Inu, sme v tom všetci spoločne, dôležité je mať v tom svoju vlastnú mieru.

A mojou silnou témou a to, čomu sa momentálne ja učím, je nič nerobiť: spomalovanie času a tzv. slow living. A rád vás to budem učiť tiež. Btw, tomuto videu sa už podarilo ukradnúť trochu z toho vášho času? :)