O chlapíkovi menom Pytagoras som prvýkrát počul na základnej škole a to najmä vďaka tejto slávnej formulke c2 =a2 + b2, ktorá ho preslávila, spravila z neho slávneho matematika a ktorá mimochodom aj tak nebola z jeho hlavy. Lenže Pytagoras dobre vedel, že keď chce byť slávny a keď chce, aby sme sa o ňom neskôr učili, že musí prísť s niečím, čo vyzerá na prvý pohľad seriózne a čo žiaden lovec šarlatánov, prípadne iná ezoterická polícia nebude môcť napriek všetkými tými stáročiami napadnúť. A tak nám ten vzorec vydržal dodnes, povinne sa ho učíme na školách a v reálnom živote ho tak využijeme 2x – prvýkrát keď sa ho musíme naučiť my sami a druhýkrát keď to musíme naučiť naše deti. To, že náš Pytagorko túto čarovnú formulku nemal z vlastnej hlavy, ale že ju odkukal od Egypťanov počas cestovateľského obdobíčka, ktoré si v mladosti celkom užíval, nám už nevadí: aj to svedčí o parádnom marketingu pytagorovho teamu (často označovanom ako neo-pytagorejci). Tí nám ešte dlhé obdobie po jeho smrti prichádzali s ďalšími ľúbivými matematickými poučkami a formulkami, ktoré podpisovali na patentovom úrade a v dobových knižkách ako pytagorove. Aj tu môžeme vidieť, aký veľký vplyv mal Pytagoras na svojich študentov a žiakov, ako ho posvätne uctievali a ako boli ochotní vzdať sa svojho mena v sieni slávy a to práve v prospech svojho učiteľa. Argument „Lebo Pytagoras to povedal“ sa medzi nimi často používal pri uplatňovaní názoru či v prípade, keď už všetkým zúčastneným došli akékoľvek ďalšie argumenty.