Ako som sa vrátil z mesta do lesa, alebo prečo je dobré načúvať svojej žene

Odovzdal som kľúčiky od bytu jeho novým majiteľom. Tak a je to. Už niet cesty späť, táto etapa života je asi definitívne za mnou. „A to je všetko?“ pýtal sa ma Shinin hlas niekde na pozadí. Ja fakt neviem, ale sa mi zdá že nateraz asi naozaj všetko.

Voľné pokračovanie blogu Ako som sa vrátil z lesa do mesta

Ak mám byť úprimný, kebyže som sám, tak ten byt nepredám nech sa deje čo sa deje. Poznáte to, mať také to teplé miestečko na dobrej adrese, kde sa viete dobre zašiť a spravíte si takú tu pohodu, že vlastne všetko je fajn, máte kde večer spať, na rožok s treskou sa vždy nájdú nejaké tie drobné, kamarátov kopec, do mesta na kávu blízko, aj keď naposledy za ňu chceli 3.50 a som sa cítil veru luxusne keď som ju platil. Nech je ako je, ten byt som miloval a bol pre mňa všetkým.

Lenže priateľka jedného dňa vyhlásila, že ona už v meste bývať nechce. A že buď pôjde so mnou alebo bezo mňa. Do toho mi kamarátka, ktorá sa mi starala o ďaľšie 4 byty, ktoré som prenajímal cez Airbnb povedala, že ona to už nechce robiť a že končí. Z toho ma chytila vážna panika, lebo predstaviť si, že sa vrátim na pozíciu upratovača, privítavača a roztlieskavača 1-2 dňových turistov, v mojom veku, s mojim CV bolo strašidelné precitnutie do reality. Po pravde, aj tak som to robil len pre peniaze a čím dlhšie som to pre tie peniaze robil, tým viac ma chytal pocit bezmocnosti a bezradnosti nad mojim vlastným osudom. Nehovoriac o tom, že z tých peňazí som vždy potom dve tretiny použil na zaplatenie nákladov ktoré mi prinášal život v meste a dlhov, ktoré sa mi počas posledných rokov pekne naskladali ako domček z karát v banke. Bohuš mi raz povedal: „keď mám menej ako 15.000 na účte tak spozorniem a začnem sa báť, či sa ďaľší mesiac moja rodina bude mať dobre“. Som sa ho chcel potom nato spýtať ešte raz, že ako to vlastne myslel, lebo ja bývam pri takýchto cifrách na mojom účte v banke tiež mega pozorný, akurátže mám väčšinou pri nich mínusové znamienka.

Tak vzhúru novým horizontom, zavelil som, byt sme do týždňa predali (na zamyslenie ako tak pod cenu sme asi mohli ísť), vyplatil som všetky dlhy, zbalili si veci do batoha a vyrazili pešo, z Bratislavy, niekam ďaleko prečo od hluku veľkomesta, do prírody.

Prídeme teda do tej prírody. Sadneme si k druhému ohníku (je také pravidlo, že netreba si sadať hneď k prvému) a tam krásni, usmievajúci sa ľudia, hrajú si na gitarách, rozprávajú, smejú sa, opekajú…. Fakt čistá láska. A sa po chvíľke odvážime spýtať, a dá sa tu niečo prenajať? Smutne pozriem na zostatok svojho účtu po vyplatení všetkých dlhov,……Alebo aj kúpiť?.… dodám, dúfajuc že predsa tak ďaleko od mesta ceny musia byť aspoň štvrtinkové, ak nie päťinkové.

Pri ohníku nastal šum a zrazu sa ozval chalanko s gitarou, že aj on by chcel také niečo, a potom holka vedľa nás čo grilovala baklažán s cuketou že aj ona, ďaľšia rodinka s malým dieťaťom že aj oni, a zrazu vlastne skoro každý kto bol pri tom ohníku chcel tu v prírode niekde bývať, až sme zistili, že pri tom ohníku sú hlavne takí ako my…. Proste long long queue.

Ale tí dobrí ľudia čo boli pri ohníku a tam blízko neho aj naozaj bývali nás nakoniec predsa len utáborili. Lebo ako sa na konci dňa ukázalo, veľa ľudí čo hľadalo to na druhý, tretí deň vzdalo…že je tu chladnejšie, že majú ešte nejakú robotu v meste, že im bude chýbať ranná káva v ich obľúbenom podniku, že tu nemajú kde ísť večer na pivko, že nevedia čoby tu vlastne robili a tak….

Nás si zobral na starosť Peter, zobral nás na ten najvyšší kopec v okolí, ukázal rozkošný domček nedávno postavený z hliny na jeho vrchole a povedal: šak tu môžete bývať. Ukázal na okolité lúky a dodal: tie sú naše ale teraz aj vaše. My sme komunita. Ak chcete byť v našej komunitke, tak čo je naše je aj vaše. Usmieval sa od ucha k uchu, z jeho tváre sme nevedeli identifikovať že či má 20 alebo 50 rokov, objal nás a zanechal v tom tichu šumiacich lesov.

Sadli sme si na terasu. V hlave som si ešte rozoberal či tá komunitka vlastne nie je len nejaké synonymum pre slovíčko sekta, ale nakoniec ten výhľad z toho kopca umlčal všetky hlasy a pochybnosti čo sa mi pustili do debaty v hlave. Nevedeli sme sa rozhodnúť či je krajší ten výhľad alebo ten domček, čo vyzeral ako copy paste od deduška Večerníčka. Nechápavo sme pozreli s priateľkou na seba…..A nič. To šťastie neprišlo, čo? Začali sme sa smiať…

A tak prišla aspoň prvá zima. Asi niekedy v tom čase som oživil po rokoch svoj instagram a pridal tam tento post:

A príbehy pokračovali, len zrazu mali takú inú intenzitu ako v meste. Lebo v meste je o vás fakt dobre postarané aj keď sa to možno na prvý pohľad nezdá: voda, teplo, sprcha s teplou vodou, záchody o ktoré sa netrebá starať, žiadne myši loziace po kuchynskej linke, spravené cesty, proste veľa vecí, ktoré sú samozrejmosťou pre ľudí v meste, zrazu v prírode nie sú, resp. treba o ne bojovať.

A keď konečne potom prišla jar, pred dverami sa znovu zjavil Peter, usmievajúc sa od ucha k uchu a nám hovorí: dali ste prvú zimu…Ste dobrí, ak ste dali toto, dáte aj to čo príde potom. A som sa cítil ako v nejakej počítačovej hre, že sme sa zrazu dostali do ďalšieho levelu a tento Peter nám to prišiel oznámiť. Všetko začalo zelenieť, kvitnúť, zmenila sa farba settingu, vymenilo pozadie a v rukách sa nám objavili rýle a motyky a automaticky sme začali kopať a prehrabávať sa v zemi, že ideme teraz na tú záhradku.

Toto všetko sa začalo diať asi tak pred 2 rokmi (príbeh som trochu skrátil, vynechal pre nás pár dôležitých ľudí, ktorí nám na ceste do prírody pomáhali – a patrí im tu jedno veľké ĎAKUJEM). V povetrí vtedy nepoletovala žiadna korona, krízička v nedohľadne, biznis frčal a rozkvital, ceny v meste vyhajpované, všetko kmitalo hore-dole a zdalo sa že takto to bude večne. A keď mám byť úprimný, mne v tom meste nebolo vyslovene že zle-zle. Mal som tam svoju kuticu-kamrlík-akože office, kde som sa vždy počas dňa odpratal pred okolitým svetom ako krtko a tváril sa že pracujem na niečom veľmi dôležitom a potrebujem to dokončiť. Dnes mi môje niekdajšie status-quo silno pripomína vzťah našeho kocúra s mačkou, čo sme si zaobstarali na tie loziace myši po kuchynskej linke. Kocúr je celý deň na peci a líže si gule. Vychudnutá mačka behá po vonku, niekedy po dome, loví myši kade tade, vždy nám ich donesie ukázať, lenže to je chyba milá mačka, lebo kocúr, medzitým naplno rozvíjajúci svoj hedonizmus na peci sa prebere zo svojej letargie, prestane si lízať gule, zleze z pece, vytrhne mačke myš a zežere ju on. No a tak to proste v prírode chodí. My sa máme stále fajn.

Po pravde, dnes si neviem predstaviť, žeby som tento čas a túto dobu, ktorá medzi nás zavítala trávil v meste. A všetkých, ktorí to dávajú obdivujem a mám ich v úcte. Jak sa ma môj otec vždy pýta: dôležité je, či ide kvalita tvojho života hore, alebo dole. U nás doma sa to nedá vždy takto jednoducho identifikovať, lebo naozaj ten prechod z mesta do lesa bol/je v niektorých fázach náročnejší. Každopádne som vďačný svojej žene, že tak nejak vycítila, že mesto už máme za sebou a že je najvyšší čas pohnúť sa odtiaľ preč a začať sa realizovať iným spôsobom. Lebo nakonci dňa aj ľudia v meste si idú oddýchnuť a načerpať novú silu do prírody. Sme s ňou prepojení viac než si myslíme, či sa nám to páči alebo nie. #tobecontined